Diskusia odborárov USA (pokračovanie)

V minulom čísle nášho Bulletinu sme začali s diskusiou US-amerických odborárov o rozkole vo vnútri ústredne AFL-CIO. Tu pokračujeme so stanoviskami ďalších popredných odborových aktivistov zo Spojených štátov. Tak ako v minulom čísle, aj teraz ide o rozhovory zapísané redaktormi sanfranciského časopisu Unity & Independence, ako ich prináša spravodajský magazín EIT Informations internationales vo svojich zvláštnych číslach 152 a 158. Vyberáme z výberu vo francúzskom preklade.

Marc Dudzic, predák Labor Party

○ Aký je tvoj názor o celej debate, ktorá sa začala po rozkole?

● Rozkol nebol výsledkom vývinu robotníckeho hnutia, naopak je prejavom jeho slabosti a nedostatku perspektívy. Obidva tábory si myslia, že máme stále ten istý systém kolektívneho rokovania, aký sa vyvinul v rokoch po druhej svetovej vojne, keď odbory hrali významnú úlohu v riadení a celkovej spoločenskej zmluve. Ale tento systém už 25 rokov nejestvuje a to je príčinou súčasnej krízy. Podstatou sporu nie je spôsob využívania finančných prostriedkov. Hnutie sa polarizuje do dvoch táborov podľa druhoradých otázok. Viedla sa bitka za to, aby sa 40 miliónov dolárov z členských príspevkov venovalo na kampaň za nábor členstva. To v skutočnosti predstavuje 3-4 doláre na jedného člena za rok. Ak by toto bolo ozajstným problémom, stačilo by na záchranu odborového hnutia zorganizovať predaj koláčov. Lenže otázka je zrejme oveľa zložitejšia. Musíme nájsť nový spôsob našej práce a zasahovania do politiky.

Jeden z dôvodov, prečo sa povojnový systém spoločenských vzťahov rozložil, je v tom, že robotnícke hnutie nesplnilo svoju historickú úlohu vytvoriť si vlastnú politickú reprezentáciu. Ale o tom v terajších diskusiách nik nehovorí, a to je tragické. Nikto nehovorí o iniciatívach, ktoré potrebujeme, aby sme dokázali vyjsť z tejto krízy a vytvoriť v našej krajine ozajstné robotnícke hnutie.

○ Aké iniciatívy by to mali byť?

● Robotnícke hnutie si musí vytvoriť nezávislý triedny prístup k základným otázkam, ktoré sa týkajú pracujúcich. Musí opustiť svoj návyk podporovať projekty politikov, na ktorých nie je zainteresované. Názorným príkladom je zdravotníctvo. Politici vyhlásia, že podporujú myšlienku o všeobecnom práve na zdravie, odstránení zisku a vytvorení systému národného poistenia. Ale potom túto ideu opustia a podporujú projekty, ktoré majú jediný cieľ vložiť ešte viac peňazí do systému súkromného zdravotníctva. To sa v americkom robotníckom hnutí pravidelne opakuje a nemá to žiadny kladný výsledok.

Robotnícke hnutie musí jasne definovať ciele, ktoré by všetci pracujúci mohli uznať za svoje: bezplatná zdravotná starostlivosť a ošetrenie pre všetkých, bezplatné všeobecné vzdelanie až po univerzity, reálne právo na odborovú organizáciu a kolektívne rokovania, a to nielen v rámci okrajových úprav existujúceho pracovného práva.

Musíme pochopiť, že naša každodenná prax musí byť podriadená širšej perspektíve a nie naopak, aby sme opúšťali perspektívu v mene každodenných starostí. Sme na križovatke. Ak si dáme vziať iniciatívu, budeme natoľko zatlačení na okraj, že ako hnutie ťažko prežijeme dlhšie než päť rokov.

○ Čo by mohlo pomôcť prekonať súčasný rozkol?

● Podľa mňa je nádej na miestnej a oblastnej úrovni. Tam je potreba jednoty bezprostrednejšia a zreteľnejšia. Na týchto úrovniach sú oba tábory stúpencami jednoty a hľadajú k nej cestu. [...]

○ Na robotníckom zhromaždení, ktoré sa konalo v máji v San Francisku, si predložil výzvu Labor Party, aby sa finančné prostriedky odborov využili na nezávislú politiku. Môžeš o tom niečo povedať?

● Predložil som päť návrhov v prospech posilnenia robotníckeho hnutia, aby sme znovu uchopili iniciatívu do svojich rúk. Jeden z nich sa týkal peňazí, aby sa venovali na nezávislé politické aktivity robotníckeho hnutia - napríklad 20% rozpočtu. Nezávislá robotnícka politika by znamenala, že by robotnícke hnutie konalo ako hovorca všetkých pracujúcich krajiny, definovalo vlastný politický program a ciele a predkladalo svojich kandidátov vo voľbách - nepodporovalo strany, závislé od veľkých firiem a iných spoločenských tried [...].

○ V San Francisku si tiež hovoril o hlavných bodoch spoločného programu pre nezávislé robotnícke kandidátky. Ako by sa mali dohadovať?

● To je ťažká otázka. Dúfam, že Labor Party vytvorí pri svojom vedení volebnú komisiu pre budúce voľby. V súčasnej situácii systému dvoch strán je pre robotnícke hnutie veľmi ťažké urobiť prvý krok von z tohoto systému. Ľudia sa obávajú, že dôsledkom novo vytvoreného trojuholníka bude zvolenie republikánskeho kandidáta. To je problém, o ktorom sa vo vnútri Labor Party debatuje. Musíme nájsť východisko. Ponúka sa prechodné riešenie, že by odbory predložili vlastné kandidátky len v starostlivo vybraných obvodoch s vopred istou dostatočnou masovou podporou.

○ Časopis The Organizer [vydávaný v San Francisku stúpencami EIT, pozn. Bulletin] navrhuje zostaviť nezávislé kandidátky opreté o prirodzené spoločenstvá, najmä o čiernu pospolitosť. čo o tom súdiš?

● Nepoznám ten článok, ale nazdávam sa, že na nezávislej robotníckej politike sú naozaj zainteresované predovšetkým najchudobnejšie skupiny robotníctva. Bolo by dôležité, aby práve od nich prišli iniciatívy.

Jack Rasmus, predseda syndikátu spisovateľov (UAW) zo San Franciska

○ Aký máš názor na rozkol vo vnútri AFL-CIO?

● [...] Príčinou je súčasná štruktúra a organizácia. Tí, ktorí podporujú koalíciu Change to Win (“Zmenou k úspechu”), dokazujú, že súčasná štruktúra je hlavnou prekážkou zmenám, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby odbory získali väťší vplyv pri kolektívnych rokovaniach, čo je aj predpokladom pre zvýšenie politického významu odborovej organizácie. Organizácie, ktoré zostali v AFL-CIO, odmietajú tento argument a nástoja na tom, že ak je treba niečo meniť, sú to len nevýznamné úpravy a že zvýšenie počtu členstva by sa dosiahlo reformou pracovného práva, ktoré bráni vytvárať odbory. To znamená podporovať kandidátov demokratickej strany. Ale za posledných deväť mesiacov debaty týchto dvoch táborov nikto jasne nepovedal, aké štrukturálne a organizačné zmeny by bolo potrebné presadiť. Niektoré odborové zväzy, ktoré sú dnes súčasťou koalície Change to Win, najmä zväz SEIU, predložili návrhy na nevyhnutné zlúčenie malých zväzov s veľkými. Ale koalícia by mala predložiť celkový plán reforiem.

○ Čo vlastne viedlo odborové zväzy s tak veľmi odlišnými tradíciami, aby sa združili v koalíciu Change to Win?

● Väčšinou sú to tie isté zväzy, čo pred desiatimi rokmi uskutočnili “malú revolúciu” v AFL-CIO tým, že sa začali obracať na prisťahovalcov a dokonca aj na pracujúcich bez papierov so snahou dosiahnuť zvýšenie počtu členstva. Nečakali, až kongresmani zmenia pracovné zákonodarstvo, ako to sľubovali už vo voľbách v 70. rokoch a nikdy nesplnili [...]. Kampane organizované týmito zväzmi otvorili cestu k ozajstným úspechom v percentách odborovej organizovanosti. Potom prirodzene počet ich členstva stúpal, zatiaľ čo tradične organizované zväzy upadali.

○ Existuje nejaký skutočný rozdiel medzi oboma tábormi v otázke, či financovať politikov demokratickej strany?

● Odbory združené v aliancii Change to Win verejne vyjadrili znechutenie z toho, že stovky miliónov dolárov pochádzajúcich z členských príspevkov odborárov sa dostávajú politikom demokratickej strany na ich volebné kampane, bez toho, že by z toho mali odbory najmenší úžitok - prinajmenšom počas posledných dvadsiatich rokov. Na druhej strane odbory, ktoré v AFL-CIO zostali, s hrdosťou zdôrazňujú, že najmä od r. 1995 vzrastá schopnosť ich aparátu “robiť voľby”, že sa zvlášť v posledných kampaniach zvýšili príspevky odborov demokratickej strane a tá že by bez odborov bola utrpela ešte oveľa väťšie straty. Na to odbory z aliancie Change to Win odpovedajú, že zvýšenie percenta odborárov, ktorí idú voliť, neznamená zase tak príliš mnoho, lebo celkový počet odborárov oprávnených volič sa prenikavo znižuje. Dnešná 80% účasť odborárov vo voľbách znamená menej ako 40% pred dvadsiatimi rokmi. Peniaze vynaložené na volebné kampane by sa dali účelnejšie využiť inde.

Tí, ktorí kritizujú SEIU a ostatné odštiepené odborové zväzy, upozorňujú, že aj oni pred poslednými voľbami uvoľnili ohromné sumy pre demokratickú stranu a že teda asi tým nie sú natoľko pobúrení, ako sa robia. Ale na to sa dá odpovedať, že veď nemohli robiť ináč, keď ešte boli členmi AFL-CIO, ktorá im to prikazovala. Previerka skutočného postoja k tejto otázke len príde - prvou bude septembrový kongres tejto koalície. Uvidíme, či bude schopný sformulovať novú politickú stratégiu.

○ Aký bude podľa tvojho názoru vývin robotníckeho hnutia po tomto rozkole?

● Po kongrese nastali dôležité zmeny. Prvou z nich je odpor členstva proti direktíve, ktorá zakázala, aby sa členské zväzy koalície naďalej na miestnej a oblastnej úrovni zúčastnili na jednote. Tento odpor podľa všetkého vzrastá. Bol natoľko mocný, že Sweeney [hlavný boss AFL-CIO] bol krátko po kongrese donútený zmeniť pôvodné rozhodnutie, ktoré si vynútili stúpenci tvrdého postupu proti odlúčeným zväzom. Uplatnenie tejto direktívy by malo ťažké následky pre AFL-CIO a pre všetkých pracujúcich. V niektorých štátoch, ako napr. v Kalifornii (a najmä na juhu Kalifornie, v oblasti Los Angeles) boli odštiepené zväzy zďaleka najpočetnejšou a najaktívnejšou časťou odborového hnutia. [...] Možno, že v niektorých miestach, napr. v Detroite či Pittsburgu, by vylúčenie odštiepených zväzov mohlo nájsť určitú podporu, ale v mnohých iných je to práve opačne.

Iným dôsledkom kongresu je tlak zdola, ktorý donútil vedenie AFL-CIO predložiť návrh Charty solidarity, čo je ústretový krok voči odštiepeným odborovým zväzom. Tieto Charty by mali umožniť, aby sa odštiepené zväzy zúčastňovali na miestnej úrovni na jednotnej práci, ale nemohli by vykonávať funkcie. Zaviazali by sa neusilovať o získanie väťšiny a mali by platiť príspevky zvýšené o 10%. Lenže je málo pravdepodobné, že by takéto vyhliadky boli pre nich príťažlivé. Uvidíme, či miestne a oblastné vedenia budú schopné odmietnuť zástancov tvrdej línie [...], ktorí nijako neskrývajú, že by chceli prehľbiť priekopu, ktorá oddeľuje koalíciu Change to Win od AFL-CIO. Bolo by bývalo účelnejšie, keby boli odborové zväzy, ktoré zostali vo vnútri AFL-CIO, preukázali viac veľkodušnosti [...]. Namiesto toho sa začala špirála vzájomného odcudzovania. Uvidíme, či členstvo bude schopné ju zastaviť a prekonať. [...]

○ Aké perspektívy teda má robotnícke hnutie?

● Odchod odštiepených zväzov už teraz uvoľnil cestu k menším reformám vo vnútri AFL-CIO, o ktorých sa už desať rokov bezvýsledne diskutovalo. Rozkol tiež vyvolal nestabilnú situáciu, ktorá prinajmenšom umožní presadiť aj niektoré reformy zásadnejšieho charakteru. Uvidíme, či kongres odštiepených zväzov bude schopný vytvoriť novú organizačnú štruktúru robotníckeho hnutia, dať mu nový dych a novú stratégiu a členstvu energiu. [...]

Aby sa mohli presadiť zásadnejšie zmeny, je nutné vtiahnuť do procesu širšie vrstvy členstva. Musia sa nájsť nové organizačné formy, ktoré umožnia mobilizáciu základne a zvýšenie vplyvu spojencov v miestach.

Súčasné iniciatívy zamerané na kolektívne rokovania na medzinárodnej úrovni s multinacionálnymi spoločnosťami treba dôrazne podporiť, rozšíriť a prehľbiť. Musí sa začať masová kampaň za získanie miliónového prírastku členstva každým rokom. [...]

Spôsoby, akými uplatňujeme svoj politický vplyv, treba prehodnotiť. Mali by sme postaviť vlastných nezávislých kandidátov proti niektorým kandidátom demokratickej strany, napríklad tým, ktorí hlasovali za celoamerický voľný trh, ale zároveň podporovať pokrokových kandidátov tejto strany.

Teraz ešte nenastal čas na vytvorenie novej strany. Treba vytvoriť jednotnú a nezávislú odborovú koalíciu, ktorá bude spolupracovať s prirodzenými spojencami odborov a ktorá nabudúce už nebude podpisovať bianko šeky kandidátom žiadnej strany.

Nemenovaný funkcionár odštiepeného zväzu SEIU zo západného pobrežia

○ Čo si myslíš o rozkole?

● Som predsedom jednej miestnej organizácie SEIU. Až do posledného okamihu, až do zahájenia kongresu AFL-CIO som dúfal, že rozkolu zabránime. Mnohí členovia našej organizácie boli znepokojení, nechceli rozkol. Ja som stratil chuť do práce. Nemôžem uveriť, že toto sa mohlo stať v odboroch. Členovia SEIU sa k odchodu z AFL-CIO nemali možnosť vyjadriť, nehlasovalo sa o tom. Urobilo sa to úplne skryto, naozaj neviem, ako to dokázali presadiť. Som z toho v pomykove a som plný hnevu.

○ Je ešte možné presadzovať jednotu odborov?

● Musí sa nájsť prostriedok, ako by sme mohli spolupracovať, najmä na úrovni miestnych organizácií a všeodborových orgánov v jednotlivých štátoch. Ak sa na celonárodnej úrovni rozhodli pre rozkol, členská základňa proti tomu za danej situácie mnoho nenarobí. Ale na miestnej úrovni musíme konať spoločne - a to je jediné, čo mi vracia nádej. Nech sa to tým čo rozkol spôsobili páči a či nie, budeme na miestnej úrovni pokračovať spoločne. Takto sme sa rozhodli.

Traven Leyshon, predseda miestnej organizácie, Washington v štáte Vermont

○ Ako hodnotíš rozkol?

● Je to dielo deštrukcie a prinesie nám len škodu. Nie je to nič podobné na odštiepenie CIO v roku 1930, ktoré bolo výrazom hnutia za obrodu. Dnes je odborové hnutie na ústupe a tento rozkol poškodí všetkých. Ani jeden z táborov nepredkladá program, ktorý by bol východiskom z krízy. Debata medzi nimi je falošná, je výsledkom slabosti hnutia a strategických omylov v posledných päťdesiatich rokoch.

○ Čo si myslíš o možnostiach udržať jednotu na úrovni miestnej a oblastnej?

● My v našej miestnej organizácii budeme robiť to isté, čo sme robili vždy. Teraz vo Vermonte sú dve tretiny členov odborov mimo AFL-CIO. Sú to nezávislé odborové zväzy ako napríklad dosť silný NEA, syndikát zamestnancov štátu Vermont, alebo UE, zväz pracovníkov sektora elektriny, Čo je starý odborový zväz s ľavicovým vedením. Sú aj iné, menšie. Teraz bude ešte väčšia časť robotníckeho hnutia mimo AFL-CIO. My sme sa už dávno usilovali zjednotiť robotnícke hnutie, ktoré je rozdelené do mnohých organizácií. Naša politika je podávať ruku všetkým odborovým zväzom. Poslanie našej miestnej organizácie je zjednocovať všetkých pracujúcich nech patria formálne pod AFL-CIO alebo nie.

V diskusii na kongrese AFL-CIO v Chicagu vyjadrili mnohé miestne organizácie svoj úmysel ísť v spolupráci ešte ďalej za tradičné limity odborov. Solidarita je podstata robotníckeho hnutia. V diskusii na kongrese patrila jednota medzi otázky, o ktorých miestne organizácie diskutovali najviac. Mnohé z nich budú teraz finančne veľmi oslabené, lebo stratia polovicu členských príspevkov a členov. Ešte horšie je, že stratia práve najaktívnejších funkcionárov a členov, lebo práve tí odchádzajú do Change to Win. Medzi miestnymi organizáciami sú aj také, ktoré teraz budú ochotné brať peniaze od kohokoľvek, kto im ich ponúkne. My vo Vermonte sme tradične prijímali peniaze len od tých, kto boli organizovaní v AFL-CIO. Ale pracujeme v stálom spojení so všetkými odbormi, dávame im slovo na našich zhromaždeniach, hoci nemajú právo voliť. Žiadame od všetkých organizácií, aby vysielali delegácie na naše zhromaždenia, a čo je ešte významnejšie, stále podnikáme spoločné akcie. Založili sme organizáciu “Pracujúci Vermontu”, ktorá zahŕňa všetky odbory v štáte a organizuje ich koordináciu v politických otázkach, a v tom budeme pokračovať.

○ O čom, čo je dôležité, sa na kongrese nedebatovalo?

● Debata bola žalostná. Hovorilo sa len o peniazoch a malicherných mocenských sporoch. Skutočné problémy, s ktorými sa odborové hnutie stretáva, sú dvojakého druhu. Radoví členovia sú stále menej účastní na práci našich štruktúr, a nevytvárame si nových predákov. Dôsledkom je, že sa robotnícke hnutie často premieňa na byrokratickú škrupinu. To nemôžeme potrebovať. Musíme hnutie prebudovať a začať s tým od základne. To konkrétne znamená, že musíme svojich členov vzdelávať, ukázať im, aký zmysel má sociálna solidarita. [...] Vychovávať kompetentných predákov znamená vdychovať každodenne zmysel pre kultúru demokracie vo vnútri našich odborov, ich vnútornej demokracie. [...]

○ Čo si myslíš o vzťahu odborov a politiky?

● Od vzniku AFL-CIO v roku 1955 sme uplatňovali stratégiu, ktorá nás, podľa môjho názoru, priviedla k úpadku. V podstate sme odovzdali svoje politické záujmy do rúk demokratickej strany. Vzdali sme sa perspektívy nezávislej robotníckej politiky. V praxi to znamená, že naše základné organizácie už vôbec nediskutujú o politike a že politický program odborov v celonárodnom meradle je podriadený otázke, čo je a čo nie je prijateľné demokratickej strane. To sa musí zmeniť.

Ed Rosario, odborový zväz tlačiarstva, Kalifornia

○ Čo si myslíš o rozkole?

● Vyvolal v prostredí amerického odborového hnutia omnoho viac otázok ako odpovedí. Členovia sú hlboko znepokojení o budúcnosť hnutia a teda i svoju vlastnú a svojich rodín. Veci majú svoje dôsledky, situácia sa môže veľmi rýchlo vyostriť. Predovšetkým by sme nechceli, aby nám veci vykĺzli z rúk a my nad nimi stratili kontrolu. Všetci tiež vieme, že chaos vyvolaný rozkolom v americkom odborovom hnutí sa nezastaví na hraniciach USA. Musíme sa zamyslieť nad tým, ako tento rozkol potešil zamestnávateľov a vládu a osmelil ich k ešte tvrdším útokom proti robotníckej triede USA a celého sveta.

Jedine trpezlivá diskusia nám umožní sústrediť sa na otázky, na ktoré už tak dlho upozorňujeme. Znovu tu ide predovšetkým o nezávislosť robotníckeho hnutia a prerušenie jeho podriadenosti obidvom stranám kapitálu, demokratom a republikánom. Len tak možno urobiť ozajstný krok napred. Všetky cesty vzájomnej komunikácie musia v tomto čase zostať otvorené pre obidva tábory, na ktoré sa odborové hnutie rozdelilo. Musíme sa za to rozhodne zasadiť. Musíme diskusiu, dosiaľ obmedzenú na úzky kruh aktivistov, čo najviac rozširovať medzi členstvo, a predovšetkým sa musí dostať medzi tých pracujúcich, ktorým vôbec nebolo umožnené zúčastniť sa na diskusii ešte pred chicagským zjazdom. Nemali tú možnosť ani na pracoviskách ani v miestnych organizáciách, zostali úplne bokom pri dôležitom rozhodovaní, ktoré bude mať dôsledky pre súkromný život každého z nich.

○ Už dlhé roky sa zúčastňuješ na práci Medzinárodnej dohody pracujúcich (EIT) a bol si jedným z organizátorov jej Svetovej konferencie. Môžeš sa vyjadriť o medzinárodných dôsledkoch rozkolu v AFL-CIO? Ako súvisia medzinárodné otázky s problémami pracujúcich našej krajiny?

● Pracujúci Spojených štátov si musia práve teraz uvedomiť, ako je pre nich dôležitá medzinárodná perspektíva, lebo ich prežitie ako organizovanej triedy vedomej si svojich záujmov a rozhodnutej brániť si ich je priamo spojené s medzinárodnou robotníckou triedou.

Keď pracujúcich USA nahovárajú na privatizáciu dôchodkového systému, aké výhody vraj prinesie, môžeme odkázať na výsledky toho istého experimentu v Chile. Namiesto väčšej sociálnej istoty spôsobil úplnú neistotu, a obeťami sú milióny Chilanov.

Ale môžeme tiež upozorniť na mimoriadnu zásluhu pred celým svetom, ktorú si získala robotnícka trieda Bolívie, keď zvrhla postupne tri vlády, ktoré sa usilovali nanútiť krajine “plány štrukturálneho vyrovnania” a privatizáciu; aj dnes pokračuje príkladne v odpore proti privatizácii a zasadzuje sa všetkými svojimi silami na obranu prírodného bohatstva svojej krajiny, plynu a ropy.

Môžeme tiež pripomenúť príklad francúzskeho ľudu, ktorý v referende odmietol návrh európskej ústavy, zameraný na odstránenie zákonníkov práce a všetkých sociálnych výdobytkov. Návrh považoval všetky sociálne vymoženosti len za “prekážky pre slobodný obchod”. Usiloval sa postaviť pracujúcich z európskeho Východu proti pracujúcim Západu a za pomoci regionalizácie chcel po celej Európe zhoršiť pracovné podmienky a znížiť mzdy.

Za desať rokov práce v medzinárodnom robotníckom hnutí som pochopil, že budúcnosť mieru, spravodlivosti a slušných miezd môžeme dosiahnuť len mobilizovaním celého svetového robotníckeho hnutia. Musíme sa zorganizovať ponad hranice, a to nie na to, aby sme sa zúčastnili na procese obmedzovania našich práv a vymožeností (ako nás na to nahovárajú “nevládne organizácie” a teraz už aj početní ľudia vo vnútri nášho hnutia), ale naopak - na to, aby sme tradičnými metódami triedneho boja priviedli k nezdaru všetky plány na dereguláciu, privatizáciu a globalizáciu, ktoré sú zároveň zamerané na rozbitie odborov a zničenie zvrchovanosti národných štátov.

Fred Hirsch, odborový zväz inštalatérov, Kalifornia

○ Čo si myslíš o rozkole?

● Myslím, že oslabí robotnícke hnutie, aj preto, že tí, ktorí odišli, sú tiež spoluzodpovední za to, aká AFL-CIO dnes je, so všetkými jej silnými i slabými stránkami. Od samotného vzniku AFL-CIO bolo našou silnou stránkou, že sme vždy konali v jednote. Lenže táto jednota sa neužívala, ako by to bývalo bolo možné, na rozvíjanie nezávislej politickej aktivity. Napriek tomu nám umožnila čeliť dravosti pravice. Teraz, po rozkole, sa otvorila trhlina, do ktorej americký patronát vrhne svoje sily.

○ Bude možné presadiť akčnú jednotu oboch táborov?

● Myslím, že akčná jednota je možná. Organizovaná robotnícka trieda je v tejto krajine jedinou silou, ktorá by bola schopná zmeniť situáciu v ohľade politickom, hospodárskom, sociálnom i z hľadiska životného prostredia. Som presvedčený, že napokon sa to aj presadí, ale v bezprostrednej budúcnosti je to egoizmus a túžba po moci, ktoré sú na prekážku tomu, aby všetci odborári pracovali spoločne.

○ Myslíš, že niektoré otázky zostali bokom, nespozorované ani jedným ani druhým táborom?

● Takým problémom, ktorého sa takzvaná “debata” vôbec nedotkla, je rasizmus. Tiež sme nepočuli ani jediné slovo o tom, že republikáni i demokrati predstavujú tú istú triedu, ktorá je pri moci. Nehovorilo sa o vytváraní politickej reprezentácie, ktorá by bránila záujmy pracujúcich, tých, ktorí dnes nemajú žiadne zastúpenie a žiadny hlas.

Ale vôbec najdôležitejšou otázkou, o ktorej nehovoril ani jeden z táborov, je postoj robotníckeho hnutia k zahraničnej politike. Zostalo to úplne bokom. Hovorilo sa síce dosť o svetovom odborovom hnutí, ale nie o zahraničnej politike AFL-CIO. [...] Naša miestna organizácia predložila zjazdu rezolúciu nazvanú “Vytvoriť jednotu a vzájomnú dôveru medzi pracujúcimi celého sveta”. Požaduje, aby sa prerušili finančné väzby, ktoré vytvárajú závislosť AFL-CIO na vláde, ktorá finančne podporuje zahraničné aktivity AFL-CIO. [...] Ale vedenie sa tým cítilo ohrozené a nedovolilo ani len predložiť tento návrh na debatu. Niekoľko týždňov pred zjazdom pripravilo medzinárodné oddelenie centrály AFL-CIO vlastný návrh rezolúcie, ktorý je jasne namierený proti nášmu. Ospevuje všetky zahraničné aktivity AFL-CIO. Medzinárodné oddelenie trvalo na tom, aby jeho návrh bol predložený zjazdu. Pri rokovaní sa k debate prihlásilo deväť rečníkov. Traja prví podporovali predložený návrh, namierený proti nám. Keď skončili, opýtal sa predsedajúci, či sa ešte niekto hlási o slovo, a zo sály sa ozývalo “ja” a prejavy nesúhlasu. Predsedajúci ukončil debatu a rezolúcia bola zjazdom prijatá. Nikoho, kto bol proti prijatej rezolúcii alebo chcel prehovoriť v prospech našej, nepustili k slovu.

Jerry Tucker, dôchodca, bývalý predák UAW (automobilový priemysel)

○ Čo sa dá robiť, aby sa rozkol odborového hnutia nestal ešte ničivejším a nevyostroval sa? Môže sa presadiť jednota na všetkých úrovniach?

● Vôbec si nemyslím, že teraz hneď by sa vyostrovaniu dalo zabrániť. Naopak sa dá očakávať, že teraz sa veci najprv budú ešte zhoršovať, aby sa neskôr troška zlepšili. V dlhodobej perspektíve sa to snáď upokojí, dúfajme. Ale pretože tá skupina, ktorá AFL-CIO opustila, vytvára vlastnú ústredňu, usporadúva svoje výdavky a definuje svoje strategické priority, iste to vyvolá ešte väčšie konflikty, keď začnú súťažiť v nábore v sektoroch, ktoré považujú za vyhradené pre seba. [...]

Vedenie AFL-CIO nechce, aby sa tí, ktorí odišli a neodvádzajú príspevky celonárodnej centrále, zúčastnili na aktivitách na akejkoľvek nižšej úrovni. Ale miestne všeodborové organizácie tento postoj nijako zvlášť nepodporujú, aj preto, že sú už dlhé roky finančne závislé od združovania rôznych odborových zväzov. Ak bude ústredné vedenie AFL-CIO tlakom miestnych a oblastných organizácií donútené k umiernenosti, môže sa podariť, že si miestne organizácie nájdu neformálne prostriedky, ako konať spoločne. Je to niečo ako neformálna ekonomika v mestách: existuje, nech si ju mestská rada a či polícia želá alebo nie. Tiež odbory, ktoré si budú želať pracovať spolu aj napriek tomu, že nie sú združené do jednej centrály, si to vždy dokážu presadiť. Ide len o to, ako sa to bude dlhodobo vyvíjať.

○ Sú otázky, na ktoré sa debata, ktorá viedla k rozkolu, nezamerala?

● To je naozaj podstatná otázka. Aj keď tá debata bola pre amerických pracujúcich dôležitá, o základných veciach sa nehovorilo. Všetko sa sústredilo na to, ako lepšie by sa dal robiť nábor, a to sa hneď obracalo na financie a na to, koľko peňazí ušetria odštiepené zväzy, keď ich nebudú odovzdávať ústredni. V hlbšej analýze je to otázka bezvýznamná.

To, čo najviac chýba, je perspektíva. Na čo by sa mala podobať spoločnosť, ktorá by bola spravodlivá voči robotníckej triede tejto krajiny? O tom sme nepočuli nič na zjazde AFL-CIO ani potom na konferencii aliancie Change to Win. Tiež chýbal postoj v ohľade svetovej solidarity a odborového internacionalizmu. Ani sa nevyjadril postoj k demokratickej strane, ktorá v skutočnosti nie je priateľom robotníckeho hnutia v tejto krajine a ku ktorej musíme, ako robotnícke hnutie z jedného i druhého odborového tábora, hľadať alternatívu založenú na politickej strane opretej o odbory.

Čo naozaj vyvoláva obavy z oboch strán, ale zvlášť ohľadne koalície Change to Win, to je ich viac či menej otvorene vyslovený úmysel podporovať republikánov (alebo niektorých republikánov) ako vraj alternatívu voči demokratom. Robotnícke hnutie je vystavené vlne útokov kapitálu, podporovaného vládou konzervatívcov. Je isté, že odbory by nemali diskutovať o alternatíve, ktorej podstatou by bolo rozísť sa s umiernenými a vrhnúť sa do náručia konzervatívnych extrémistov. Mali by diskutovať o vytváraní nových politických formácií a obrátiť sa s výzvou na tú malú hŕstku demokratov, ktorí naozaj majú trošku triedneho vedomia a ktorí za všetkých okolností zostali po našom boku - vyzvať ich [...] aby spolu vytvorili novú formáciu nezávislú od obidvoch súčasných strán vysokých financií a ťažkého kapitálu.

Maya Moris, syndikát pracovníkov v zdravotníctve pridružený k SEIU

[k otázke zlučovania základných organizácií a odvetvových zväzov, ktorá bola jedným z formálnych dôvodov rozkolu]

● [...] V našom prípade řlenstvo volilo veľkou väčšinou za zlúčenie [s inými organizáciami zväzu SEIU]. Ľudia pochopili, že bolo prirodzené, aby pracovníci zdravotníctva boji zjednotení. Pracujeme pre tých istých zamestnávateľov [...]. Zlúčenie sa považovalo za nepochybne správnu cestu k posilneniu. Tiež sme pochopili, že by sme si tak možno mohli presadiť dobré kolektívne zmluvy aj bez toho, že by sme boli donútení znovu štrajkovať. [...] Sme početnejší, máme väčšiu moc, máme teda pred sebou otázku, ako zapojíme našich členov do odborovej aktivity a ako spojíme každodenný zápas s kolektívnymi rokovaniami.

○ Nenastane teraz po rozkole rozhoršený súboj medzi odbormi pri nábore členstva?

● Je v tom veľké nebezpečenstvo. Tiež hrozí, že budú odbory ochotné akceptovať minimum daného novo utvoreného sektora. Musíme dať našim odborovým vedeniam najavo, že potrebujeme odborové hnutie jednotné a pracujúce spoločne v otázkach politických i odborových. Po tom, čo sme teraz vystúpili z AFL-CIO, robia predáci Change to Win všetko pre to, aby dokázali, že ich stratégia je správna, a jedným z jej hlavných prvkov je rozvoj. Mám obavy nielen ohľadne konfliktu medzi AFL-CIO a Change to Win, ale i vo vnútri samého SEIU. Môže nadobudnúť formu opozície proti vývinu zväzu a metódam práce, a to by nás mohlo vtiahnuť na nebezpečnú naklonenú rovinu.[...]

Tim Paulson, tajomník mestskej organizácie AFL-CIO v San Francisku

○ Bol si pozvaný na zhromaždenie Change to Win v St. Louis. Čo si o ňom myslíš?

● Koordinátorka Change to Win Anna Burger ma ta pozvala tak ako iných vedúcich miestnych organizácií. Vedenie organizácie San Francisco rozhodlo, že je treba, aby som tam išiel. Myslím, že som bol pozvaný preto, lebo mestská organizácia San Francisco dôrazne zastáva názor, že miestne a oblastné organizácie musia zostať jednotné a pracovať spoločne, najmä v Kalifornii, kde je teraz hlavnou a všetkým spoločnou otázkou, či sa dokážeme ubrániť novým protirobotníckym opatreniam, ktoré pripravuje guvernér Schwarzenegger. Nebolo by rozumné mať na úrovni miest a štátov oddelené vedenia.

Zhromaždenie koalície Change to Win bolo venované hlavne náboru členstva. Výsledkom bolo ustanovenie výskumného a organizačného strediska, ktoré má presadiť stratégiu zameranú na vytvorenie finančného fondu pre nábor; ako cieľ bolo stanovených 750 miliónov. Sedem zväzov združených v koalícii sa dohodlo, že budú v hlavnej línii spolupracovať pri realizácii svojich pracovných plánov, čo, ako vyhlásili, “bolo nemožné” v rámci AFL-CIO.

○ Vedenie AFL-CIO ale vyhlásilo, že je ochotné vrátiť veľkú časť členských príspevkov zväzom na nábor, a že neodmieta prestavbu zameranú na posilnenie organizácie.

● Rozkol nastal, keď opozičné zväzy žiadali podstatne vyššie percento z rozpočtu na nábor a vedenie odpovedalo “ Nie, nepôjdeme tak ďaleko ako si žiadate, lebo to by zničilo naše infraštruktúry. Už sme podstatne zvýšili prostriedky na náborové kampane a politické aktivity a to, čo požadujete, by náš rozpočet neuniesol.” [...] To bolo spojené i s otázkou politických aktivít: má sa venovať viac na náborové kampane alebo na politiku? Opozičné zväzy odpovedali: “Na odbory, na odbory a znovu na odbory! Potrebujeme viac členstva!”

○ Opozičné zväzy požadovali, aby sa venovalo viac peňazí na nábor a menej na podporu politikov, ale početní ich predstavitelia vyhlásili, že budú v nastávajúcich voľbách radšej podporovať republikánov. Je toto snáď zmena smerom k nezávislej politike robotníckeho hnutia? Hovorilo sa o tomto na zhromaždení v St. Louis?

● O politických otázkach sa tam hovorilo a mnohí vyjadrili nasledujúce princípy: “Nebudeme sa už viac uspokojovať tým, že dávame peniaze demokratom len za to, že tí predstavujú menšie zlo. Budeme sa usilovať predkladať vlastné kandidátky a budeme mat oveľa tvrdšie požiadavky, keď niekomu poskytneme nielen peniaze, ale podporu všetkými prostriedkami, ktoré máme.”

○ V poslednom čase rokovali vedenia obidvoch táborov, a výsledkom bolo vyhlásenie AFL-CIO, že dovoľuje odštiepeným zväzom zúčastňovať sa na spoločnom vedení na miestnej a oblastnej úrovni. To je veľký pokrok v porovnaní s pôvodným nezmieriteľným postojom, aký zaujal John Sweeny na kongrese v Chicagu, ale aj s návrhom Charty solidarity. Je nádej, že tento vývin bude pokračovať?

● [...] Bolo toľko polemík, že je prirodzené, že sa objavilo i mnoho hnevu. Pokiaľ ide o Johna Sweenyho, ktorý je skúseným vyjednávačom, uznal, že by bolo absurdné vytvárať nové všeodborové inštancie, zdvojené vedenia na úrovni miest a štátov. Ale ako súčasť týchto vyjednávaní si kladie podmienky. [...] Všetko je to poznamenané hnevom a rekrimináciami. Ale veci sa upokojujú a vyhliadky sú jasnejšie. Od predbežných podmienok sa ustúpilo. Som optimista. [...] Myslím, že obidva tábory uznajú nutnosť finančne zaistiť fungovanie miestnych a oblastných orgánov a že sa detaily tohoto usporiadania nestanú príčinou pokračujúceho rozkolu.

○ Myslíš, že rozhodný postoj v prospech jednoty, ako ho zaujala organizácia v San Francisku i iných mestách, prispel k tejto zmene postoja vedenia AFL-CIO?

● Podstatne to zmenilo situáciu. [...] Všetci sme boli hlboko znepokojení otázkou, aké dôsledky bude mať rozkol, a dôrazne sme predákom obidvoch táborov dali najavo, že si želáme jednotu. Predovšetkým práve delegáti z Kalifornie sa za ňu zasadzovali. Kalifornia v tom bola príkladom. Dôrazne sme povedali: “Nezmeníme spôsob nášho fungovania. Nevymeníme žiadneho zo svojich predstaviteľov.“ A tým sme dali príklad ostatným miestnym a oblastným organizáciám, ako si treba brániť solidaritu.

Dnes my všetci v Kalifornii, a najmä v sanfranciskej Zátoke pracujeme spoločne a sme tak jednotní ako nikdy predtým, ba sme dokonca aj silnejší. Poslali sme svoje dôrazné stanovisko do ústredia a tam našťastie bolo vypočuté. Ale v početných štátoch po celej krajine i v jednotlivých miestach nastal rozkol všeodborových orgánov. Predstavitelia aliancie Change to Win podali demisiu zo svojich vedúcich funkcií. Bude treba vyvinúť veľké úsilie na to, aby sa veci vrátili do riadneho stavu a aby sme našli spôsob, ako znovu pracovať spoločne.

○ Navyše, okrem obáv z rozkolu na miestnej a oblastnej úrovni, sa stretávame tiež so znepokojením, že rozkol ústredne môže vyvolať v miestach preťahovanie medzi odbormi. Myslíš, že [...] sa tomu dá vyhnúť?

● Určite. [...] V niektorých sektoroch uzavreli dohody, aby sa tomu zabránilo, a budú pri nábore postupovať spoločne. Keď v tejto neuveriteľnej atmosfére konfrontácie a konkurencie sa štyri zväzy dokázali dohodnúť, je to pre nás všetkých dobré znamenie pre budúcnosť. Myslím, že sme dokázali pochopiť, že je pred nami spoločná veľká náborová kampaň a že nepotrebujeme svoje územia zväťšovať na úkor druhých.

○ Chceš ešte niečo dodať?

● Ako vieš, bol som pred rokom zvolený hlavným tajomníkom mestskej organizácie v San Francisku. Začínam druhý rok pôsobenia v tejto funkcii. Naša komisia politická a komisia pre zamestnancov vo verejných službách pracujú dobre. Ale ja som si vzal za úlohu vytvoriť efektívnu komisiu pre nábor a organizáciu. Skutočnosť, že sme si dokázali obviazať zranenie, mi svojim spôsobom dáva nádej, že kampaň za zväčšenie počtu členstva bude mať úspech. San Francisco je zrelé pre mocnú organizáciu. Vždy sme boli mestom odborov, ale môžeme ním byť ešte viac.

domů