NEMECKÝ PRÍSPEVOK NA DISKUSIU NA BERLÍNSKEJ KONFERENCII

(Skrátené redakciou Bulletinu)

Ako si môže Merkelová, po volebnom neúspechu, robiť nárok na riadenie veľkej koalície?

Ako a v mene akých princípov môžu vyhlasovať pokračovanie v tej istej politike kontra-reforiem hneď nato, čo ju nemecký ľud vo voľbách hromadne odmietol? Tento fakt oni ani neskrývajú, len hovoria o “nadradených” požiadavkách na obmedzenie verejných výdavkov diktovaných Maastrichtskou zmluvou. S odvolaním na európske direktívy požadujú “reformu” pracovných vzťahov, nemocenského poistenia a zdravotníctva - čo zah__a napríklad pokračovanie a urýchlenie privatizácií nemocníc. Máme snáď súhlasiť, keď po tom, čo nemecký ľud odsúdil Schröderovu politiku kontra-reforiem tohto druhu, chce Merkelová ešte dôraznejšie pokračovať v tej istej politike? Môžeme prijať, keď vyhlási: môžete si voliť, čo chcete, ale nemáte právo meniť rozhodnutia a politiku diktovanú Bruselom?

Podľa takýchto pravidiel by už ľud nemal právo rozhodovať o vlastnom osude. Bol by zbavený všetkých samozrejmých práv, ktoré mu dáva súčasný systém parlamentnej demokracie. Kam to kráčame?

Naše národy využili svoje právo hlasovať a povedali NIE vo Francúzsku, Nizozemsku i Nemecku. A čo robia vlády, nech už v Nemecku, alebo, ako sa nám zdá, vo Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Veľkej Británii, Portugalsku...? Správajú sa tak, ako by ich úlohou bolo vykonávať príkazy Európskej únie, ktorá sama zase nie je nič iné ako prevodová páka Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a Bushovej vlády. Nie je snáď toto jadrom všetkých našich problémov?

Dovolíme, aby sa krajina zrútila?

NIE politike kontra-reforiem, vyslovené voľbami do Spolkového snemu, rastie z nesúhlasu a revolty nemeckého ľudu na východe i západe krajiny. Nemecko je jednou z najviac rozvinutých priemyselných krajín Európy a aj sociálne vymoženosti u nás patrili medzi najpokročilejšie. Po 18. septembri sa rozmnožili delokalizácie, zatváranie podnikov a masové výluky. Po celom Nemeckú zvlášť po rozšírení Európskej únie na východ zamestnávatelia rušia celonárodné odvetvové kolektívne zmluvy a presadzujú “podnikové dohody” a spolu s nimi znížené mzdy a predľžený pracovný čas. Odborom sa ponecháva jediná rola spolupracovať v tomto procese. [...] V Berlíne bolo od pádu Múru v r. 1989 zrušených už 300 tisíc pracovných miest v priemysle, čo zbavuje mesto jeho životných základov. Púhych niekoľko sto metrov od prestížnych stavieb, ktoré majú byť vitrínou mesta, sa znovu objavila najhoršia chudoba. 134 tisíc detí tam žije pod prahom chudoby. Rodiny nezamestnaných a stále vzrastajúci počet dôchodcov nemajú prostriedky na návštevu u lekára a teda žijú bez ošetrenia. Viete, že Združenie berlínskych lekárov vydalo naliehavú výzvu, ktorá upozorňuje na hrozbu epidémie, ktorá tým vzniká? Kto si toto vedel predstaviť v čase hromadného nadšenia, keď sa rútil Múr?

Je treba konštatovať skutočnosť: toto je bezprostredný výsledok toho, že Schröder presadil kombinované zákony Hartz o práci, “reforme” zdravotníctva a dôchodkoch. Je to dôsledok toho, že nezamestnaní, ktorí až doposiaľ mali verejné zdravotníctvo bezplatne, musia teraz platiť 10 euro štvrťročne, k čomu treba ešte pridať 5-10 euro za lieky. Zároveň boli títo ľudia pozbavení dávok v nezamestnanosti a odkázaní na púhu sociálnu podporu.

A odkiaľ prišli takéto opatrenia? Je to aplikácia rozhodnutia Európskej komisie o zdravotníctve z 20. apríla 2004, ktorá prikazuje, aby členské štáty podnikli “opatrenia pre zabezpečenie finančnej rovnováhy systémov”. Bola to ministerka zdravotníctva Schröderovej vlády, ktorá tieto opatrenia presadila a ktorá v nich teraz bude pokračovať ako ministerka kancelárky Merkelovej. [...] Tisícky lekárov v celom Nemecku vyšli do ulíc v júni tohoto roku a potom znovu v septembri [...], aby povedali “dosť, takto nemožno pokračovať!”

Máme sa vzdať práva na dôchodok?

V priebehu je druhá “reforma” dôchodkov. Zdá sa, že sme v tom “napred” pred druhými európskymi krajinami. Nielenže bola znížená výška starobných dôchodkov [...], nielenže bola doterajšia rovnosť príspevkov zamestnávateľov a pracujúcich do pokladne dôchodkového zabezpečenia zmenená v prospech kapitalistov, ale celková výška dôchodku je teraz závislá aj od “demografického faktoru”: ak sa zníži podiel ekonomicky aktívnych v pomere k dôchodcom, znížia sa aj dôchodky.Výsledkom bolo, že sa dávky vyplácané pokladňami znížili o 18% a tí, ktorí si nebudú môcť platiť dodatkové poistenie, sa ocitnú pod prahom chudoby.

A znovu tu treba pripomenúť, že to má priamy vzťah k barcelonskému summitu Európskej únie v marci 2002, kde sa ustanovilo, že “je potrebné obmedziť individuálne pohnútky k predčasnému odchodu do dôchodku [...] a umožniť starším pracujúcim, aby dlhšie zostávali na trhu pracovnej sily [...]. Treba sa usilovať o to, aby sa do roku 2010 postupne o päť rokov zvýšil priemerný vek, v ktorom sa v Európskej únii končí aktivita v zamestnaní.”

Je toto možné prijať? Nekonali správne belgickí pracujúci, keď 7. októbra vstúpili do generálneho štrajku a odmietli “reformu” dôchodkov, ktorú im vláda chcela nanútiť? Belgická vláda skúšala nanútiť svojim pracujúcim práve to, čo je u nás už v behu a má už teraz tak katastrofálne dôsledky. [...]

Je možné strpieť, aby nezamestnaní boli nútení vykonávať akúkoľvek prácu za mzdu jedného eura za hodinu?

[...] Podľa zákona Hartz IV stráca nezamestnaný po jednom roku právo na dávky. S podmienkou, že prijme akúkoľvek prácu, ktorá mu bude prikázaná, sa mu poskytne sociálna pomoc vo výške jedného eura za hodinu práce. Podmienky týchto prác boli upravené tak, aby sa nimi vytvárala konkurencia existujúcim podnikom. Úrady práce v Berlíne pohrozili, že vysťahujú 40 tisíc rodín nezamestnaných bývajúcich v bytoch, ktoré sú príliš veľké na ich príjmy podľa týchto kritérií.

Toto sa deje v Nemecku roku 2005 a je to jeho hanba. Hovoria nám, že sme európskou avantgardou v zavádzaní tejto “reformy”. [...] Znovu tu musíme upozorniť, že naozaj! Lebo ide len o aplikáciu rozhodnutia európskeho summitu v Barcelone: v článku 32 jeho uznesenia možno čítať toto: “[...] je treba o.i., aby sociálne dávky boli prispôsobené tak, aby oceňovali platenú prácu a podnecovali nezamestnaných, aby hľadali zamestnanie, a reformy treba zamerať smerom na podmienenosť dávok a na predpoklady, za ktorých sa budú poskytovať, na ich trvanie, výšku, disponibilitu [...]”.

Pred rokom manifestovali stovky tisíc pracujúcich každý pondelok za zrušenie zákona Hartz IV, a to zvlášť vo veľkých mestách na východe krajiny, kde nezamestnanosť dosiahla 20 až 30%. Dokonca i vedenie našich odborových zväzov, ktoré mali tak blízko k Schröderovej vláde, odsúdilo tento zákon. Pozdvihnutím proti nehanebnosti zákona Hartz IV sa začalo kvasenie. Ovplyvnilo i výsledok volieb 18. septembra. Aj naďalej sa okolo neho sústreďuje konflikt. Súčasný predseda SPD F. Müntefering ako vicekancelár novej vlády chce - v mene záväzného rešpektovania rozhodnutí Európskej únie - pokračovať v tej istej politike, odteraz pod vedením Merkelovej.

Je možné, aby toto akceptoval robotnícky aktivista, odborár, sociálny demokrat?

Pod tlakom pracovných miest za 1 euro na hodinu máme teda totálnu dereguláciu práce. Ale na druhej strane strane sme sa presvedčili so všetkou názornosťou, že nemáme žiadne iné východisko než skončiť s Európskou úniou, ak chceme obnoviť schopnosť robotníckeho hnutia vystúpiť v plnej sile proti všetkým tým opatreniam, ktorých odstránenie je prvou požiadavkou pracujúcich.

Vyslovte svoj názor o tejto otázke na základe skúseností z vašich krajín. O tom chceme spolu s vami debatovať.

Možno súhlasiť s privatizáciou nemocníc, jaslí a nájomných domov?

Pätnásť rokov po znovuzjednotení krajiny, ktoré sme si všetci želali, máme u nás päť miliónov nezamestnaných, najviac od roku 1930. Je to nevyhnutné? Nemyslíme si to. Likvidácia štátneho vlastníctva vo východnej časti Nemecka v priebehu 90. rokov znamenala zrušenie troch miliónov pracovných miest. Stalo sa to v mene “sociálne-trhového hospodárstva” a prospech z toho mali len špekulanti. Výsledkom je dvadsať- až tridsaťpercentná nezamestnanosť vo východných spolkových krajinách, ktoré sú naozaj spustošené. Obyvateľstvo opúšťa veľké mestá na východe. A teraz sa pod otvoreným nátlakom Európskej únie a v mene “voľnej a nehatenej konkurencie” odstraňujú zvyšky spoločenského vlastníctva, ktoré bolo dosiaľ prevedené na obce: prímestská doprava, jasle, obvodné polikliniky, komunálne byty. Ale táto devastácia sa neobmedzuje na východnú časť krajiny. Podobné reštrukturácie pustošia aj priemyselné centrá Porúria. V niektorých tamojších mestách prekračuje nezamestnanosť 17%. A tiež tam majú byť verejné sociálne infraštruktúry a verejné služby v mene slobodnej konkurencie úplne odstránené. Ak ponecháme veciam ich priebeh, nezostane z verejných sociálnych služieb nič. A z nemeckého východu bude len krajina nikoho, kde budú prechodne bývať dočasní pracovníci z Poľska, Litvy a Čiech, nútení, aby tu prichádzali predávať svoju pracovnú silu mimo kolektívnych zmluv, za najhorších podmienok.

Prečo by sme sa mali vzdať požiadavky na vrátenie nemocníc, jaslí a bytov komunálnemu sektoru?

Ako zabezpečiť obyvateľstvu týchto miest, ktoré sú v rozklade, zastavenie ničivých privatizácií? Dá sa nájsť iný spôsob, než znovuznárodnenie nemocníc, jaslí a nájomných domov? Treba ich vrátiť obciam, a týmto prideliť dostatočné prostriedky na zabezpečenie ich prevádzky. Je to otázka prežitia. Je naliehavo nutné, aby štát zasiahol v záujme zachovania sociálnych infraštruktúr a verejných služieb, priemyselnej výroby a pracovných miest, proti ich privatizácii a rušeniu, proti ničivému panovaniu trhu a konkurencie, ktoré sú diktované z Bruselu a majú jediný cieľ - rentabilitu a zisk. Je nutné znovuznárodnenie a komunalizácia jaslí a materských škôl, komunálnych bytov, nemocníc, ako aj verejnej dopravy, energie, vody a údržby miest; je nevyhnutne nutné garantovať ich financovanie zo spolkového rozpočtu prevodom na rozpočty spolkových krajín a obcí.

Ale tu sa zase znovu stretávame so záväznou podmienkou diktovanou Európskou úniou, že verejné služby treba otvoriť konkurencii a teda privatizácii. Nemecký ľud sa má zriecť práva rozhodnúť o tom, aby štát kontroloval podniky nepostrádateľné pre život miest a krajov, ako to ustanovuje základný zákon (ústava) Spolkovej republiky. Prijať tento princíp by znamenalo prijať už úplne všetko.

Nás v Nemecku sa to týka ako prvých, ale týka sa to všetkých európskych krajín [...]. Možno tu uviesť príklad bývalého štátneho podniku vo východnom Berlíne, závodu na výrobu televízorov a elektroniky WK. Privatizácia od roku 1989 znížila počet pracovných miest z 8.000 na 800 a to, čo z podniku dnes zostalo, patrí Samsungu. Potom, čo Samsung po celé roky mal ohromné zisky na úkor pracujúcich a pritom inkasoval 30 miliónovú štátnu subvenciu, rozhodol sa likvidovať. Berlínsky senát riadený koalíciou SPD a PDS vyzval spoločnosť Samsung k “sociálnej zodpovednosti”, čo bolo súkromným majiteľom len na smiech, a ináč dobré len na vyvolávanie ilúzií a klamanie ľudu. Je snáď iná možnosť než znárodniť takýto podnik a jeho majetok, ak sa majú zachrániť tak pracovné miesta ako aj samotný podnik? [...] Zoči-voči besneniu trhového hospodárstva nie je iné riešenie ako znovuznárodnenie [...].

Ako je toto možné?

[...] Je niečo pozitívne na tejto politike, ktorej výsledkom sú len ruiny - rovnako ako napríklad v Rumunsku? Hovoríme o Rumunsku preto, že s tamojšími kolegami máme spojenie a už nám oznámili, že by sa chceli zúčastniť na európskej robotníckej konferencii, ak sa nám ju podarí zorganizovať. [...] Nemecko je na rozhraní medzi Východom a Západom Európy. Sú medzi nami a spolu s nami pracujú ľudia z východných i západných krajín. Naši nepriatelia by nás chceli postaviť jedných proti druhým, ale nepodarí sa im to.

Spolu s rozšírením EÚ na 25 a nabudúce ešte viac krajín sa zosilnil tlak na naše mzdy s cieľom odstrániť naše kolektívne zmluvy, sociálne štatúty, štandardy a robotnícke práva. Východ Nemecka má byť definitívne spustošený. Vytvárajú sa tam zóny bez odborov a kolektívnych zmluv, pracovné príležitosti za 1 euro na hodinu a pracovné pomery hodné otrokov. A toto sa má rozšíriť na celé Nemecko. Demagógovia špekulujú s chudobou a biedou, lebo dúfajú, že tá pomôže nás pracujúcich rozdeliť, postaviť jedných proti druhým. Lebo ich cieľom vždy bolo rozdeliť robotnícku triedu a zasiať jed nenávisti proti cudzincom. Ale u nás sa im to nepodarí práve preto, že my v Nemecku už máme skúsenosť “rozšírenia na východ” v našej vlastnej krajine. Máme živý obraz toho na nemeckom východe. V mestách východného Nemecka už mladí ľudia nemôžu dostať prácu. Sú nútení emigrovať na západ - alebo zostávajú a potom sú nútení slúžiť ako lacná pracovná sila v nepevných pracovných pomeroch, ktoré sú úplne deregulované a slúžia kapitalistickým zamestnávateľom na to, aby ešte ďalej odstraňovali kolektívne zmluvy, ktoré sú základom nášho sociálneho systému. Usilujú sa postaviť nás proti Poliakom, Čechom, Maďarom, obyvateľom pobaltských krajín, Ukrajincom atď. - všetkým tým ľuďom z východu, ktorí sú vykorisťovaní podnikateľmi nenásytne bažiacimi po zisku. Tí využívajú chudobu v týchto krajinách a zamestnávajú ich obyvateľov ako moderných otrokov za úbohé mzdy v Nemecku. Ale tiež sa takto podnecuje delokalizácia a zatváranie podnikov v Nemecku.

Takto to bolo za Schrödera a takto sa má pokračovať za Merkelovej, nech sa deje čokoľvek. Preto sa vyslovujeme proti tejto vláde [...] a preto niektorí z nás sformulovali cieľ vytvoriť vládu, ktorá skončí s politikou kontra-reforiem Európskej únie, vládu SPD-ľavice a PDS.

Tempo udalostí sa zrýchľuje, celá politická a sociálna situácia v našej krajine i v celej Európe ukazuje stále jasnejšie, zreteľnejšie ako inokedy, že žijeme v triednej spoločnosti, že protiklady medzi týmito triedami, medzi bohatými a chudobnými sa zostrujú a že robotnícka trieda dnes viac ako inokedy potrebuje svoje odbory a svoje politické strany, oslobodené od obojka Európskej únie.

Vidíme, že politika EÚ je v celej Európe odmietaná. Je to naše hlboké presvedčenie. Za týchto okolností je nutné, aby sa združili všetky sily ochotné postaviť sa na obranu politickej demokracie a sociálnych vymožeností robotníckej triedy. To je jediný spôsob, aby mohla robotnícka trieda povedať NIE a presadiť v meradle celého kontinentu to, čo si ona žiada. Diskutujme o tom.

Podpísaní: Gotthard Krupp, H.W. Schuster, Klaus Schüller, Carla Boulboullé.

domů