MATERIÁLY SVĚTOVÉ KONFERENCE MEZINÁRODNÍ DOHODY PRACUJÍCÍCH

Čan Ka Wai, námestník riaditeľa Kresťanského priemyselného výboru v Hongkongu

Čínsky premiér Wan Ťiabao vyhlásil počas svojho úradovania tri direktívy: o znížení daní v poľnohospodárstve, o vyrovnaní nevyplatených miezd a o nezaplatených príspevkoch pre sociálnu poisťovňu. Všetky tri tieto direktívy sú úzko spojené s prístupom Číny do Svetovej organizácie obchodu, aj keď toto pristúpenie nie je jedinou príčinou týchto problémov.

Čínske úrady sa pri svojom vstupu do SOO zaviazali, že urobia konkrétne opatrenia pre to, aby 7 tisíc poľnohospodárskych i priemyselných výrobkov alebo celkom zmizlo z trhu alebo naň prichádzalo v silne redukovanom množstve, a že zároveň otvoria pre tržné hospodárstvo deväť z dvanástich sektorov verejných služieb. Takisto súhlasili, že prestanú subvencovať poľnohospodársky export a vnútri krajiny obmedzia podporu roľníckym hospodárstvam na 8,5% hodnoty výroby (zatiaľ čo iné rozvojové krajiny majú povolených 10%). V dôsledku toho je čínske poľnohospodárstvo v ťažkej situácii. Keď Čína v roku 2001 vstupovala do SOO, vtedajší čínsky premiér vyhlásil bez okolkov, že sa obáva nežiadúcich dôsledkov tohoto vstupu pre čínske poľnohospodárstvo.

V skutočnosti v čase, keď čínske úrady otvárali poľnohospodársky trh krajiny pre zvyšok sveta, tieto nežiadúce prejavy už ťažko doliehali na čínsky vidiek.V rokoch 2000 - 2001 stratilo prácu jedenásť miliónov pracujúcich čínskeho bavlnárskeho priemyslu v dôsledku dvojstrannej zmluvy medzi čínou a USA, uzavretej v roku 1999. Existuje expertíza, ktorá predpokladá, že väťšina týchto pracovných miest nebude obnovená ani keď export určitých výrobkov stále vzrastá.

Najťažšie je postihnutá výroba krmív a bavlny. V rokoch 2002 - 2007 sa má vývoz krmív znížiť o tri štvrtiny a vývoz bavlny na polovicu. Prenikavo sa zníži vývoz cukru, nápojov a tabaku - aj keď štátny tabakový monopol bude zachovaný. Počet pracovných miest v poľnohospodárstve sa v uvedenom období zníži o 20%, čo znamená, že 20 až 25 miliónov pracujúcich stratí zamestnanie (pri čom oficiálne štatistiky hovoria o 13 miliónoch). Príjmy domácností plne závislých od poľnohospodárstva budú o 1,6% nižšie.

Zníženie daní je dobrá novina pre čínskych vidiečanov. Má zmierniť ich živorenie a odstrániť hrozbu sociálnych konfliktov na vidieku. Ale toto opatrenie nemôže zastaviť pokles zamestnanosti. Vo svojich dôsledkoch naopak posilní tendenciu roľníkov opúšťať pôdu a zvyšovať početnosť migrujúcej pracovnej sily v urbanizovaných zónach. Odhaduje sa, že takýchto roľníkov, ktorí opustili svoju pôdu a hľadajú zamestnanie v mestách, je 125 miliónov. To predstavuje veľmi silný tlak na sociálne pomery v mestách.

Druhá premiérova direktíva sa týka nevyplatených miezd. V posledných rokoch sa prenikavo zvýšil počet sociálnych konfliktov. Odhaduje sa, že je ich ročne viac ako milión, a 70% z nich sa týka miezd. Stále menej konfliktov sa darí vyriešiť rokovaním. Percento konfliktov vyriešených sprostredkovaním sa znížilo z 90% v roku 1990 na 40% v roku 2000. Zvlášť markantne to vidno v podnikoch financovaných zo zahraničia. Naproti tomu rapídne vzrastá počet kofliktov, ktoré museli riešiť súdy, nech už procesom alebo arbitrážou. Bezprostredná voľba pre arbitráž alebo proces ukazuje, že pracujúci nemajú účinného zástancu na nižších úrovniach.

Liberalizácia obchodu nielenže vyvoláva už spomenuté nežiadúce dôsledky pre poľnohospodárstvo, ale je vo svojich dôsledkoch zároveň príčinou mocného vzrastu početnosti pracovnej sily v poľnohospodárskych oblastiach (130 až 150 miliónov), a to aj napriek tomu, že tak mnoho vidiečanov odchádza hľadať prácu do miest.

Navyše čínske úrady urobili v záujme pristúpenia k SOO mnoho dôležitých krokov smerom k zrušeniu štátneho monopolu v miestnom obchode - s niekoľkými výnimkami, ako napr. tabaku. V roku 2002 sa začala tretia etapa reformy štátnych podnikov. “Reforma” tu skrátka znamená “masové výluky”. Na rozdiel od tzv. xia-gang [čo sú pracujúci, ktorí hoci boli zo zamestnania prepustení, predsa zostávajú zmluvne viazaní so svojim podnikom, nie sú považovaní za nezamestnaných a môžu čas od času dostávať od svojho podniku akúsi podporu, aj keď veľmi skromnú] nie sú pracujúci prepustení z takto reformovaných podnikov už nijako zviazaní s podnikom, z ktorého boli prepustení. Ak nenájdu hneď iné zamestnanie, sú považovaní za nezamestnaných.

Ponuka pracovných miest ďaleko prevyšuje dopyt. Odhaduje sa, že každý rok v číne vzrastá počet nezamestnaných o tri milióny. V rokoch 1996 až 2002 bolo v štátnom sektore zrušených asi 40 miliónov pracovných miest - 37% úrovne z roku 1996. Piate sčítanie obyvateľstva v číne ukazuje, že v roku 2000 bolo 8,3% obyvateľstva miest bez zamestnania (hoci podľa vládnych štatistík ich malo byť len 3,1%). Väťšina pracujúcich prepustených zo štátnych podnikov má viac ako 40 rokov a sú narodení v čase “kultúrnej revolúcie”. Dostali len veľmi pochybné najzákladnejšie vzdelanie a vôbec nemajú odborný výcvik. Vek a nízka kvalifikácia ich ťažko poškodzuje na voľnom trhu pracovnej sily. Počet tých, ktorí si po prepustení zo zamestnania našli novú prácu, je nízky.

Bolo by možné povedať, že pokles zamestnanosti a reštrukturácia vyvolané pristúpením Číny k organizácii SOO sú len súčasťou čínskej oficiálnej politiky otvorených dverí, ktorá trvá už 20 rokov. Ale vstupom do SOO sa tento problém stal oveľa naliehavejším a zrýchlil sa. Zdá sa, že táto tendencia musí ešte niekoľko rokov pokračovať.

Nadbytok pracovnej sily tak v mestách ako na vidieku vyvoláva vysokú nezamestnanosť v celej krajine. Prekvapuje, že mestá na pobreží, ako Šanghaj a Fučou vytvorili mnoho pracovných príležitostí a absorbovali veľký počet migrujúcich pracovných síl, ale pritom sú tiež postihnuté vysokou nezamestnanosťou (8% a viac). Uprázdnené pracovné miesta a nezamestnanosť existujú vedľa seba.To všetko ukazuje na nerovnosti medzi pracovníkmi v Číne. Pracujúci prepustení zo štátnych podnikov môžu ťažko súťažiť na trhu pracovnej sily. Ak nájdu prácu, sú nútení akceptovať nízke mzdy.

Pristúpenie k SOO síce vytvorilo nové pracovné príležitosti, ale na druhej strane ich masovo ničí. Zatiaľ nie je jasné, ktorá tendencia prevažuje. Navyše túto otázku nie je možné počítať aritmeticky. Je treba brať do úvahy najviac zraniteľné skupiny obyvateľstva a spôsob, ako by ich bolo možné reintegrovať do trhu pracovnej sily.

Rapídny rast sociálnych konfliktov ukazuje na vážny úpadok sociálnych noriem v Číne. To je zvlášť ťažké pre poľnohospodárskych pracovníkov z vidieka. Po príchode do miest nemajú vôbec žiadnu sociálnu ochranu a sú nútení prijímať najbrutálnejšie pracovné podmienky. V Kantone, najdôležitejšom a najrýchlejšie sa rozvíjajúcom regióne Číny, dlho zostávali mzdy týchto robotníkov na veľmi nízkej úrovni napriek každoročnému prudkému ekonomickému prírastku. Vzostup miezd pracujúcich je pomalší ako inflácia. V dôsledku toho sú reálne príjmy pracujúcich každý rok nižšie. Táto skutočnosť vyvolala i kritiku zo strany oficiálnych odborov v Kantone. V poslednom čase je v Kantone nedostatok pracovných síl (asi dva milióny), lebo pracujúci odmietajú vykonávať zle platené práce. Ak majú možnosť, idú do iných miest alebo sa vracajú na vidiek.

Ekonomický rozvoj nezaručuje ochranu robotníkov. V Kantone nemôžu sociálne normy nasledovať ekonomický vzrast preto, že vo väťšine kantonských tovární majú ešte primitívne výrobné zariadenia. Miera zisku týchto podnikov je daná dvoma prvkami: nízkou cenou pracovnej sily a daňovými výhodami. Nie je ľahké zavádzať moderné špičkové technológie. Za niekoľko rokov tieto podniky úplne stratia daňové zvýhodnenie. Jedinou cestou ako udržať zisky je teda udržanie nízkej ceny pracovnej sily, prípadne jej ďalšie zníženie. Vyvíjajú preto na pracovníkov nátlak, aby zrýchľovali výrobu alebo ich nútia pracovať viac za tú istú mzdu. Ekonomický prírastok sám osebe nie je schopný vyriešiť tento problém. Naopak, liberalizácia obchodu vyvoláva nadšené súťaženie medzi podnikmi, ktoré sa usilujú ponúkať za stále nižšie ceny, aby získali objednávky. To napokon donúti pracovníkov, aby akceptovali prácu za ťažších podmienok.

Viera, že vstupom do SOO Čína posilní svoje hospodárstvo, je veľmi rozšírená. [...] Nemožno ale nepozorovať, že cena za vstup je veľmi vysoká. Otázka je, “kto ju zaplatí?” a “prečo práve títo ľudia majú platiť ?” Platia tí najviac zraniteľní: roľníci, starší pracovníci verejného sektoru a poľnohospodárski robotníci. Cena by mohla byť nižšia, keby Čína mala dostatočný systém sociálneho zabezpečenia. Väťšina vidiečanov, aj keď pracujú v urbanizovaných zónach, nemá vôbec žiadne sociálne krytie, snáď okrem prístupu k zdravotnej starostlivosti.

Navyše mnohé provincie nemajú dostatok prostriedkov na platenie dôchodkov, pričom systém je decentralizovaný. Štátne podniky sú stratové a neplatia do sociálnych fondov. [...] Provinčné vlády mali tri zdroje príjmov: subvencie od ústrednej vlády, monopol miestneho obchodu a dane. Prvý sa prenikavo znižuje od polovice 80. rokov; prístup k SOO znamená odstránenie monopolu; posledné zníženie daňovej záťaže roľníkov znamená prenikavý úpadok príjmov. Provinčné vlády nemajú z čoho platiť sociálne fondy.

Fakty jasne dokazujú, že chudoba vyvoláva sociálne nepokoje v mestských i vidieckych oblastiach. Pokles príjmov roľníkov a nevyplácanie miezd či sociálnych dávok v mestskýchnach vyvolávajú petície a štrajky.

A ešte dôleľitejšie je, že sa rapídne a neočakávane množia kolektívne akcie. Časované bomby sú rozložené po celej krajine a čas nehrá v prospech vlády. Chudobní nemajú možnosť čakať.

domů