MATERIÁLY SVĚTOVÉ KONFERENCE MEZINÁRODNÍ DOHODY PRACUJÍCÍCH

Alan BENJAMIN koordinátor následného výboru Svetovej robotníckej konferencie v San Francisku

[...] Predchádzajúci delegáti z USA už hovorili o tom, že americké robotnícke hnutie je predmetom útokov zo všetkých strán. Treba zdôrazniť, že útok je koordinovaný obidvoma oficiálnymi politickými stranami, demokratmi takisto ako republikánmi, ktorí sú rovnako financovaní veľkými firmami v záujme cieľov americkej vládnucej triedy. Voľby vlani v novembri neponúkli pracujúcim USA možnosť zastaviť alebo zmierniť útok proti nim. Hlavným dôvodom Bushovho víťazstva bolo nejestvovanie skutočnej opozície proti jeho politike. Nevystúpil proti nemu žiadny dôveryhodný kandidát a žiadna strana, ktorá by čelila jeho kampani lži a strachu; nikto sa neodvážil vzoprieť sa príkazom veľkých firiem. Obidve strany sa predstavili voličom s tým istým programom. Demokrati v skutočnosti len opakovali Bushovu politiku, len akosi "odľahčenú". Početní kolegovia medzi nami varovali, že ak budú mať americkí pracujúci voľbu medzi Bushom autentickým a akýmsi Bushom odľahčeným, rozhodnú sa v prospech opravdového. Stalo sa.

Ale to je len jeden aspekt veci. Druhý je ten, že 60 miliónov volilo proti Bushovi, 40 miliónov abstenovalo a mnohí sa vôbec nezapísali do volebných zoznamov. Po zrátaní všetkých týchto skupín vidno, že Bush bol zvolený 26,2 % potencionálnych hlasov, čo znamená, že má naozaj len veľmi pochybný mandát.

Tieto štatistiky podávajú verný obraz ťažkej krízy politických inštitúcií a dokazujú, že vytvorenie skutočnej alternatívy pre pracujúcich voči útoku proti ich záujmom, vedenému spolu obidvoma dvojčenskými stranami, je ústrednou, fundamentálnou otázkou samotného prežitia odborového hnutia a demokracie ako takej. Naozaj všetky vymoženosti vydobyté robotníckou triedou počas jej dlhého zápasu sú dnes odstraňované v mene "vojny proti terorizmu" či "voľnej výmeny tovarov", a to v spolupráci oboch politických strán.

Preto sa v dôsledku volieb z lanského novembra dostala do popredia kríza robotníckeho hnutia, ktorá dozrieva už dlhší čas. Aby sme povedali pravdu, pred americkým robotníckym hnutím vyvstala ozajstná hrozba rozkolu.

Nikomu z nás, kto je naozaj hlboko zviazaný s bojom za každý hoci najmenší výdobytok nášho odborového hnutia, to nemôže byť ľahostajné. Odbory vznikli ako nástroj na obhajobu špeciálnych záujmov pracujúcich. Rozkol vo vnútri amerického odborového hnutia nemôže dnes poslúžiť ničomu inému ako záujmom podnikateľov a politikov, ktorých programom je odstránenie sociálnych vymožeností pracujúcich.

Jedna časť odborového aparátu zdôrazňuje, a to iste právom, že potrebujeme viac peňazí, aby sme mali lepšiu organizáciu. O tom nikto nemôže pochybovať. Ale títo predáci predkladajú ako riešenie plán reštrukturácie odborového hnutia, ktorý je založený na autoritatívnom zlučovaní odborových zväzov na federálnej úrovni, odstránenie voliteľnosti vedenia takto zlúčených zväzov, zrušenie autonómie oblastných odborových výborov a miestnych organizácií a tak ešte väťšiu ako doteraz koncentráciu právomocí do rúk najvyšších stupňov aparátu. Všetko by to malo umožniť, aby sa odbory stali účinnejším nástrojom, ktorý by vďaka vyššiemu počtu členov mohol lepšie bojovať proti politike veľkých firiem.

Tento plán reštrukturácie nastoľuje jeden kľúčový problém. Odborové hnutie sa zakladá na princípe, že odboroví predáci môžu konať jedine na základe mandátu pracujúcich, členskej základne. V odborovom hnutí sa skladajú účty. Na všetkých úrovniach rozhodovania sú predáci volení a v prípade, že nerešpektujú svoj mandát, odvolateľní. Sami pracujúci sa organizujú na obranu a presadzovanie svojich vlastných záujmov ako trieda.

To súvisí s otázkami, o ktorých sa hovorilo v úvodnom referáte ohľadom konvencií MOP a dôvodov, prečo nemožno akceptovať, aby záväzné normy boli nahradené nezáväznými odporúčaniami.

Potlačiť autonómiu jednotlivých zväzov a miestnych organizácií a tak oslabiť odborovú demokraciu v záujme väťšej účinnosti odborového zápasu sa môže javiť ako dobrá myšlienka. Ale mnoho z nás sa nazdáva, že takto sa reaguje na iste vážnu krízu odborového hnutia spôsobom šéfa podniku v kríze. To, čo získa väťší počet členov a umožní väťšiu účinnosť odborov, je orientácia na budúcnosť a stratégia odporu, ktorá posilní nezávislosť odborov zoči-voči všetkým pokusom zaviesť ich na cestu, ktorá by dávala všetky výhody veľkým firmám a tým, kto sú im poplatní.

To si žiada, aby sa skončilo s klamnou politikou “partnerstva medzi odbormi a zamestnávateľmi” , ktorá už spôsobila americkému odborovému hnutiu mnoho porážiek. Mnohí z vás tu prítomných si na minulých konferenciách Medzinárodnej dohody vypočuli delegátov z podniku Decatur v Illinois, ktorí sa tvrdo, ale márne bránili proti plánom na “partnerstvo”, ktoré podlomili ich schopnosť bojovať za zachovanie ich odborov a vymožeností dosiahnutých v kolektívnom rokovaní. Tieto plány na “spoluprácu” boli vyvinuté a vyskúšané v Spojených štátoch, aby ich potom exportovali do iných krajín vrátane Európy, kde sa predkladajú pracujúcim v podobe návrhov včleniť sa do protirobotníckej Európskej únie a dodať jej tým “sociálnu dimenziu”. Cieľom tejto politiky je priviesť predstaviteľov pracujúcich za stôl patrónov, aby sa tak stali spoluúčastníkmi riadenia pri výlukách, “úsporách” a rozpočtových škrtoch.

Stratégia ozajstného odporu vyžaduje, aby odbory skončili s podporovaním Demokratickej strany a vytvorili si svoju vlastnú politickú stranu: Labor Party, stranu práce. Dovtedy, pokiaľ budú odbory siamskými dvojčencami Demokratickej strany, budú neschopní brániť záujmy svojich vlastných členov. Je logické, že obhajcovia politiky “reštrukturácie odborov” nenavrhujú skončiť s demokratmi, keď predkladajú plány “partnerstva”.

Väťšine odborového aparátu viditeľne chýba orientácia na budúcnosť, stratégia, ktorá by umožnila obrátiť situáciu v prospech námezdne pracujúcich. Ich heslom je pokračovať tak ako doposiaľ - s istými zmenami. “Áno, odborové hnutie je v kríze”, hovoria títo predáci, “predstavujeme už len 12 % všetkých námezdných pracujúcich USA”. A čo navrhujú? Hovoria, že preto je treba dáva ešte viac peňazí ako doposiaľ Demokratickej strane, ale že to treba robiť rýchlejšie ako prv: “Nemôžeme sa uspokojiť tým, že jej dávame peniaze v čase volebnej kampane, musíme financovať Demokratickú stranu počas celých štyroch rokov medzi voľbami.” Samozrejme to znamená, že sa peniaze získané z našich členských príspevkov vyhadzujú oknom.

O všetkých týchto otázkach sa teraz začalo v americkom odborovom hnutí diskutovať. Hovorím “začalo”, lebo zatiaľ sa o tom hovorí najmä v odborovom internete a nie ešte na schôdzach a v odborovej tlači dostupnej radovým členom. Vo vnútri odborových štruktúr sa neorganizuje žiadna demokratická diskusia.

Aj keď sa mnoho hovorí o možnosti rozkolu amerického odborového hnutia, nechcel by som vytvárať dojem, že je nevyhnutná. Celé rozsiahle sektory odborového hnutia, a to na všetkých úrovniach, vyslovujú svoju podporu jednote odborového hnutia a jeho nezávislosti na organizáciách patrónov a na politikoch v ich službách. Po vla_ajších voľbách sa dali počuť mnohé hlasy vyzývajúce pracujúcich, aby si vytvorili svoj vlastný politický nástroj, Labor Party založenú na odboroch a otvorenú voči všetkým utláčaným.

Mnohí medzi vami poznajú, že v USA sa vytvorila Labor Party už v roku 1996. Napriek tomu táto strana stagnovala do tej miery, že sa jej početní zakladatelia pýtajú, či v tomto okamihu vôbec ešte existuje. Táto stagnácia je výsledkom “zvolenia” Busha v roku 2000, ktoré oživilo teóriu “menšieho zla”. Je to tiež výsledkom zlúčenia: najdôležitejší odborový zväz, o ktorý sa opierala novozaložená Labor Party, OCAW - zväz pracovníkov naftového, chemického a atómového priemyslu, bol zlúčený s veľmi konzervatívnym zväzom papierenského priemyslu, čo zasadilo ťažký úder Labor Party. Ale podľa môjho názoru je tu ešte jedna príčina stagnácie: to, že vedenie Labor Party odmietlo hneď na začiatku predložiť vlastné kandidátky v politických voľbách. To umožnilo stranám, ktoré sú zástancami triednej spolupráce, ako napríklad Zeleným, aby obsadili politický priestor, ktorý mala zaujať Labor Party.

Po voľbách 2004 sa diskusia o nutnosti Labor Party začala s novou silou. Existencia dnešnej Labor Party visí na vlásku, lebo ju podporujú len tie odbory, ktoré ju založili. Nevzdala sa ale svojho zásadného postoja. Vyhlasuje so všetkou rozhodnosťou, že príčinou súčasnej krízy robotníckeho hnutia je jeho podriadenosť Demokratickej strane. Nalieha naň, aby skončilo s podporovaním demokratov a vytvorilo ozajstnú masovú Stranu práce. Hlavný organizátor súčasnej Labor Party Marc Dudzic sa teraz po prvý raz vyslovil za nutnosť, aby robotnícke hnutie predkladalo svoje kandidátky v politických voľbách, proti kandidátkam strán spojených s veľkými firmami. To je novinka.

Myslím, že úlohou nás všetkých, ktorí sme stúpencami nezávislosti robotníckej triedy a odborov, je byť najusilovnejšími organizátormi nezávislých robotníckych kandidátok v nastávajúcich miestnych a oblastných voľbách v roku 2005. Tieto kandidátky by mali vyrastať z hnutia odporu všetkých utláčaných, z takých prejavov, ako sú vystúpenia pracujúcich školstva, učiteľských odborov a čierneho obyvateľstva v Oaklande v Kalifornii za záchranu verejných škôl, ako tu o tom hovoril Clarence Thomas. Široká základňa pre podporu v tejto budúcej etape nezávislej politickej aktivity robotníckej triedy je v odboroch, ktoré podporujú mierové hnutie USLAW (US Labor against the War) alebo sú na čele pri obrane systému sociálneho zabezpečenia, verejného zdravotníctva, starobných dôchodkov, v hnutí ošetrovateliek, učiteľov verejných škôl atď. - aby som pripomenul aspoň niektoré zo sektorov, ktoré vedú sociálny zápas.

Práve som sa vrátil z cesty, počas ktorej som hovoril v mnohých mestách USA o nutnosti vytvárať nezávislé robotnícke kandidátky vo voľbách v novembri 2005 a potom i v prezidentských voľbách 2008. Všade boli pracujúci ľudia pripravení vážne diskutovať o tejto otázke. Servilita demokratov voči Bushovi všade vyvoláva ohromný hnev. Mnohí pracujúci pripomínali, že demokrati sa dokonca ponúkajú robiť lepšie tú istú politiku ako Bush. V januári vyzvalo 27 najpoprednejších funkcionárov Demokratickej strany Busha, aby zvýšil vojenské náklady na vojnu v Iraku, zatiaľ čo iní demokrati požadovali, aby bombardoval Irán.

Hnev proti Demokratickej strane v prostredí najbojovnejších zložiek hnutia čiernych je možno ešte viac rozhorčený. Myšlienka Pochodu milióna pracujúcich vznikla práve v tomto prostredí a presadila sa ponad hlavy politikov, ktorí ju len potom podporili a vytvárajú dojem, akoby vyšla od nich a akoby to boli oni, kto odhadli pravý čas. To je význam Pochodu na Washington, ktorý sa konal 17. októbra. Hnutie čiernych pracujúcich za spravodlivosť (BWFJ) a ďalšie organizácie čiernych vo svojich tlačových materiálov v poslednom čase propagujú myšlienku vytvorenia nezávislej politickej organizácie čiernych robotníkov, ktorá by sa postavila bojovne proti “republokratom”. Zdôvodňujú, že nezávislá politická organizácia čiernych by mohla, na základe princípu rovného s rovným a odmietnutia považovať čiernych za druhoradých občanov, spolupracovať s ostatnými zložkami odborového hnutia pri vytváraní autentickej Labor Party. Je zrejmé, že možnosti napredovania boja za nezávislú politickú akciu dávno neboli tak priaznivé ako teraz.

Na záver treba ešte upozorniť, že v americkom robotníckom hnutí sú početní aj tí, ktorí sú znechutení politikou odborového aparátu natoľko, že idú vylievať bábätko s vaničkou, zatracujú s odborovou byrokraciou aj celé odbory. Nazdávajú sa, že zbyrokratizované odbory prestali byť organizáciou robotníckej triedy a že treba hľadať nové formy “občianskej spoločnosti”, ktoré budú viac tvorivé. S tým naprosto nesúhlasím. To, čo je nevyhnutné, a to dnes viac ako kedykoľvek predtým, je brániť odbory proti všetkým ich nepriateľom i ohováračom. Musíme si zachovať tento nástroj a presadiť, aby odbory bojovali za záujmy svojho členstva a vôbec všetkých pracujúcich. A predovšetkým treba vytvoriť a prebojovať stratégiu nezávislej robotníckej politickej činnosti.

Našou povinnosťou je pracovať vo vnútri robotníckeho hnutia a všetkých foriem hnutia odporu, ktoré se okolo nás neprestajne vytvárajú, pomáhať im politicky s tým cieľom, aby v prípade nášho zdaru sa mohlo v roku 2008 predstaviť robotnícke hnutie s vlastným kandidátom, ktorý sa postaví s bojovou výzvou zoči-voči demokratom i republikánom.

domů