MATERIÁLY SVĚTOVÉ KONFERENCE MEZINÁRODNÍ DOHODY PRACUJÍCÍCH

Daniel GLUCKSTEIN, Roger SANDRI - Úvod do diskusie

[...] Prv ako začneme naše pracovné rokovania, pozdravme súdruhov, ktorým bolo znemožnené zúčastniť sa na našom zhromaždení: len jeden zo siedmich prihlásených bangladéšskych účastníkov, ktorí zavčasu požiadali o vízum, ho aj dostal; z piatich predstaviteľov pakistanskej odborovej ústredne APTUF boli pod rozličnými zámienkami vylúčení traja, rovnako ako všetci delegáti iných pakistanských odborových organizácií, takže sú medzi nami len dvaja zástupcovia pakistanských odborov; súdruhovi z Filipín odmietli pod úbohou zámienkou španielske tranzitné vízum; a vízum nedostal ani delegát odborovej ústredne Srí Lanky ani súdruhovia z Afghanistanu, hoci počas poldruhého mesiaca podávali opakované žiadosti. [...] Zaznamenajme, že v čase, keď sa tak veľa hovorí o Európe, bola takmer znemožnená účasť súdruhov z Moldavska. Nemecká ambasáda, ktorá ako jediná západná v tej krajine jestvuje, im totiž pôvodne odmietla dať víza s odôvodnením, že po odhalení mafie, ktorá obchodovala so ženami, už vraj žiadny moldavský občan nedostane vízum: že sú napokon predsa len medzi nami, o to sa zaslúžili nemeckí súdruhovia. [...]

Táto Medzinárodná dohoda pracujúcich, ktorá sa ustanovila na konferencii v Barcelone v roku 1991 a ktorá počas mnohých nasledujúcich konferencií postupne vymedzila svoje postoje na obranu záujmov robotníckej triedy, a to predovšetkým nezávislosti jej organizácií, [...] je založená na rešpektovaní stanovísk a vzťahov každého nášho spolupracovníka [...] a nikdy nevstúpila do konkurencie so žiadnou z iných existujúcich národných či medzinárodných robotníckych organizácií. Na druhej strane sme od samého začiatku nikdy neprestali zdôrazňovať nevyhnutnosť boja proti plánom na štruktúrne vyrovnanie, presadzovaným Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou, týmito organizáciami imperializmu, na prvom mieste imperializmu USA.

Ako vieme, tieto plány drvili a drvia najmä krajiny zvané “rozvojové”, zvlášť v Afrike - ale nie len tam. Ich zmyslom je nehanebné lúpenie prírodných zdrojov afrického kontinentu veľkými medzinárodnými kapitalistickými spoločnostiami. Dôsledkom politiky v ich prospech sú súboje medzi klanmi všetkého druhu a záplava konfliktov vraj “etnických”, ktorých obeťami sú, ako vždy a všade najmä ženy a deti. [...] O čom sa hovorí menej a o čom treba na tejto konferencii hovoriť predovšetkým, je skutočnosť, že spomenuté plány štruktúrneho vyrovnania a s nimi spojená politika lúpeženia nie sú len tak dajaký spontánny či náhodný jav. Sú hlboko spojené s celkovou politikou ekonomického rozvratu v svetovom meradle, za počiatok ktorej by sa dal považovať takzvaný “washingtonský konsenzus” prezidenta USA a britského premiéra z roku 1990. Títo vtedy - s podporou svetových finančných organizácií - narysovali kontúry politiky vymyslenej Johnom Williamsonom, ktorý sa potom stal ekonomickým šéfom Svetovej banky.

Podstatou tejto politiky “štruktúrneho vyrovnania”, presadzovanej potom MMF a Svetovou bankou, bolo nanútiť všetkým krajinám, ktoré požiadali o finančnú pomoc zo strany ťažkého medzinárodného kapitálu, určitý súbor opatrení, zameraných na obmedzenie rozpočtových výdavkov a rozpočtové uprednostňovanie infraštruktúr a všetkého, čo zabezpečuje zisk - na úkor subvencií všetkého druhu a najmä subvencií verejným službám. Spolu s tým sa presadzovali daňové reformy v smere rozšírenia okruhu poplatníkov a zníženého zdanenia najvyšších príjmov, liberalizovali finančné trhy, zvyšovala úroveň výmeny a podporoval vývoz, odstraňovaním ciel liberalizoval obchod, zavádzali opatrenia v prospech zahraničných investícií, deregulácie a konkurencie vo všetkých ekonomických sektoroch, a napokon garantovali vlastnícke práva patentov patriacich z 80 % americkým vlastníkom, aby sa, ako nám hovoria, “podporovala tvorba bohatstva”. Jeden francúzsky spisovateľ nedávno dobre napísal, že takzvaný washingtonský konsenzus je jedna “litánia strohých odporúčaní, dávaných Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou každému vrátane tých, ktorí o to nepožiadali”.

Bývalý riaditeľ MMF Michel Camdessus pekne vysvetlil tento mechanizmus: “V priebehu rokov [tj. počas predchádzajúceho obdobia, keď štáty garantovali sociálnu politiku, pozn. red. Bulletinu] sa nám nahromadili opatrenia všemožného druhu, ktoré boli všetky zamerané na ten oprávnený cieľ chrániť tých najslabších, šetriť životné prostredie a špeciálne záujmy každej jednotlivej profesie a každého jednotlivého priemyselného odvetvia. A všetky tieto opatrenia spôsobujú, že investor sa ponáhľa inde.” Camdessus tu naozaj vystihol celý problém. Podstata všetkých týchto opatrení je zhrnutá v jeho formulácii: “Priťahovať investorov všetkými prostriedkami vrátane prostriedkov na odstránenie sociálnych vymožeností a celého súboru robotníckych výdobytkov, ktoré sú schopné byť na prekážku prílevu investorov.” A celý súbor plánov štruktúrneho vyrovnania a opatrení na dereguláciu a nehanebné lúpeženie, ktorých dôsledky majú tvoriť tému tejto konferencie, je motivovaný týmto základným politickým cieľom, ktorý tu Camdessus vyhlásil: z neho plynie prvoradá nutnosť odstraňovať všade systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré majú byť nahradené púhou dobročinnosťou.

Súdruhovia, vy všetci dobre poznáte, že naša Medzinárodná dohoda pracujúcich nezostala pasívna zoči-voči tejto vražednej politike všetkých inštitúcií globalizmu na čele s MMF a SB. Medzinárodný tribunál, ktorý sa vytvoril z iniciatívy našej Medzinárodnej dohody (EIT) v roku 2000 v Los Angeles, predložil dôkazy o vine spomenutých inštiúcií, ako aj vlád hlavných veľmocí, ktoré nastolili na celom africkom kontinente režim (neváhajme to tak nazvať) diktatúry splátok dlžoby. Pokiaľ ide o Afriku, táto dlžoba dnes dosiahla astronomickej výšky 350 miliárd dolárov, z čoho väťšiu časť tvoria úroky vysoko prevyšujúce pôvodnú výšku pôžičiek. Najväťšia čiasť týchto platieb plynie ťažkému finančnému kapitálu a investorom, o ktorých sa dá so stále väťším oprávnením hovoriť ako o mafiánskych špekulantoch. Aby sme spomenuli aspoň nejaké čísla: podľa oficiálnych údajov medzinárodných kapitalistických inštitúcií dosahuje v tomto okamihu celková výška špekulatívnych fondov - teda kapitálu, ktorý nie je investovaný do účastín ani štátnych obligácií či dlhopisov, ale len a len do špekulácií - obrovskú výšku 300.000 miliárd dolárov, čo je čiastka, rovná štvor- až päťnásobku národného dôchodku všetkých krajín celého sveta. Bohatstvo, úmerné hodnote práce celého ľudstva za štyri až päť rokov, sa neinvestuje do vytvárania materiálnych hodnôt, ale do rozličných hier, vydierania a lúpeží, ktorých jediným cieľom je najvyšší zisk, ktorý ďalej zhodnocuje ten istý špekulatívny kapitál.

Zahraničný dlh je hlavným nástrojom ďalšieho rastu tejto špekulácie, ktorá sa mohla presadiť len za cenu strašných, vražedných dôsledkov pre všetky národy, ktoré sú toho obeťou, na prvom mieste národov Afriky. Ale tiež národy Ázie a Latinskej Ameriky sú tým postihnuté, a nakoniec sa táto politika rozširuje do celého sveta. Lebo naozaj, ani rozvinuté krajiny Európy a Ameriky dnes nevedia odolávať logike plánov štruktúrneho vyrovnania, diktátu požiadavky čo najvýhodnejšej návratnosti kapitálu, ktorá si vyžaduje, aby boli odstránené všetky prekážky pre investície, nech už sú to investície produktívne alebo špekulatívne.

Politika deregulácie sa dnes vnucuje tiež národom Severnej Ameriky a celej Európy. V zvlášť dramatickej podobe už viac ako desať rokov dolieha na národy východnej Európy, ktoré sa síce politicky oslobodili od útlaku stalinizmu, ale takmer okamžite upadli do chaosu spôsobeného ich otvorením sa kapitálu, ktoré sa stalo predovšetkým otvorením sa špekulácii a lúpeženiu.

Ako všetci vieme, bolo nedávno zakončené XX. storočie obdobím veľkých ideologických a politických konfliktov. Ale pre nás, čo patríme medzi organizácie robotníckeho hnutia, je dôležité zdôrazniť, že počas celého toho storočia sa organizovaná robotnícka trieda početných národov osvedčila ako schopná nachádzať také metódy triedneho boja, ktoré napokon donútili kapitalistický systém často sa uchyľujúci k totalitarizmu či korporativizmu, aby vytvoril alebo obnovil politickú demokraciu. Politická demokracia predpokladá existenciu jednak politických strán, jednak odborových organizácií zameraných predovšetkým na obranu špecifických záujmov námezdne pracujúcich. Pamätáme sa na klasickú formuláciu Karola Marxa: “Materiálne podmienky existencie určujú vedomie.” Uvedomenie robotníckej triedy v každej z našich krajín, vedomie jej sily a akčnej schopnosti, jej jednoty, vedomie spoločných záujmov, nie je vedomím éterickým, čerpaným z okolitého ovzdušia. Je to vedomie materializované v existencii robotníckych organizácií, medzi ktorými najdôležitejšie sú odbory. Len cez robotnícke odbory sa vytvára vedomie príslušnosti k zvláštnej spoločenskej triede, triede vykorisťovaných. A len vďaka tomuto vedomiu, ktoré sa vykryštalizovalo do odborových organizácií, robotnícka trieda neprestala byť hybnou silou vývinu, obrany a posilňovania, ba, dnes by bolo treba povedať skôr znovuvydobývania politickej demokracie.

V priebehu posledných dvoch storočí to bola práve kolektívna robotnícka akcia so svojou schopnosťou vytvárať nátlak na vlády a na všetky organizácie zamestnávateľov, čo umožnilo vybojovať všetky systémy sociálneho zabezpečenia, skrátiť dľžku pracovného času, presadiť zvláštnu ochranu žien a detí na pracovisku, zvyšovať mzdy i zlepšovať hygienu a bezpečnosť práce. Len tento nátlak na vlády a na organizácie zamestnávateľov vybojoval odborovým organizáciám právo o všetkom tomto diskutovať, rokovať a prípadne sa dohodnúť v rámci zmlúv a kolektívnych dohôd. A len v súvislosti s neprestajným angažovaním sa odborov do triedneho boja, teda s presadzovaním sa ich nezávislosti, sa mohli vytvárať verejné služby zamerané na uspokojovanie kolektívneho, spoločenského záujmu, ktoré v početných krajinách vytvorili účinnú sieť spravovanú v celonárodnom meradle. Len a len v tomto rámci mohlo vzniknúť najmä verejné zdravotníctvo a všetky formy zabezpečenia proti chorobám a starobe a len tak boli vybojované všetky ostatné sociálne záruky; všetko toto je výsledkom nie abstraktného uvažovania, ale uvedomenia sa organizovanej robotníckej triedy, ktoré sa zhmotnilo do podoby nezávislých odborov, bez ktorých by i politická demokracia bola len prázdnym slovom. Je naozaj treba, súdruhovia, aby sme si uvedomili, že spomenutý “washingtonský konsenzus” sa v žiadnom prípade nezmieri s jestvovaním tejto podstaty politickej demokracie.

V rámci súčasnej globalizácie, ktorej súčasťou sú aj všetky tie útvary, ktorým sa hovorí regionálne (vrátane Európskej únie a jej budúcej ústavy), ako aj severoamerický a celoamerický voľný trh a všetky zmluvy o takzvanej slobodnej výmene, v rámci tejto politiky nie je žiadny priestor pre verejné služby vrátane verejného školstva a sociálneho zabezpečenia. Nie je priestor pre nič iné okrem bezhraničnej privatizácie.

Premyslená deštrukcia verejných služieb je spojená s rušením štatútov pracujúcich v tomto sektore, ktorými sú vo väťšine krajín štátni a verejní zamestnanci. Zároveň všade kvitnú takzvané “nevládne organizácie”, o ktorých treba povedať, že hoci sa tak ponosujú svojím názvom “nevládne”, nie sú vôbec nezávislé. Sú bohato financované nielen všetkými možnými cirkvami, ale tiež veľkými podnikmi. Stačí tu pripomenúť Fordovu nadáciu spojenú s touto automobikou, ktorá je so svojimi stotisíckami dolárov zúčastnená na všetkých “sociálnych fórach” na celom svete a na všetkých “sociálnych iniciatívach” mondializácie. Ale súčasne sú “nevládne organizácie” (NVO) do veľkej miery financované aj oficiálnymi svetovými a medzinárodnými politickými inštitúciami. Pripomeňme napríklad, že vo Svetovej banke sa 120 pracovníkov oficiálne zamestnáva len vzťahmi s NVO a že jej rozpočet, takisto ako rozpočty MMF a Európskej únie venujú vysoké čiastky na všetky druhy aktivít NVO. Napríklad tzv. “Európske sociálne fórum” publikovalo svoj rozpočet, z ktorého vidno, že bolo z 90% financované francúzkou vládou, jednotlivými francúzskymi regiónmi, Európskou úniou a inými medzinárodnými NVO.

Je jasné, že tieto NVO, které nastupujú na miesto podnikov verejných služieb, nemajú žiadnu demokratickú legitimitu a pritom vykonávajú určitú politickú úlohu, o ktorej treba, aby sme tu diskutovali. Mnohí tu medzi nami sme mali možnosť k takejto diskusii už pred troma rokmi na konferencii, ktorú sme vtedy usporiadali v Berlíne. Už vtedy sme tam konštatovali, že politika stanovená washingtonským konsenzom nevyhnutne podporuje všeobecnú dereguláciu, a tá že nadobúda formu individualizácie pracovných vzťahov.

Robotnícka trieda počas celej histórie svojho triedneho boja presadzovala kolektívne práva. Nastolila organizované kolektívne vzťahy medzi triedami. Keď si odbory vydobyli právo na kolektívne rokovania v určitom sektore, v meradle celoštátnom alebo (ako je to v prípade Medzinárodnej organizácie práce) v rámci medzinárodnom, vynútili si uznanie robotníckej triedy ako kolektívu, ktorý vyjednáva s druhým kolektívom, triedou kapitalistov, a touto cestou presadzuje kolektívne práva.

Hlavným cieľom toho, čo sa nazýva globalizácia, je nahradiť všade všetko kolektívne individuálnym, čo sa prejavuje najmä v tom, že kolektívne zmluvy, štatúty a práva sú stále viac pozbavované svojho obsahu a nahradzované takzvanými podnikovými zmluvami. V tejto všadeprítomnej snahe sa skrýva zlovestná hrozba. Ak budú pracovné vzťahy založené výhradne na úrovni podnikovej alebo dokonca individualizované do vzťahu každého jednotlivého pracovníka s jeho zamestnávateľom, vyplynie z toho, že každý podnik bude chápaný ako jedno spoločenstvo, ku ktorému budú všetci osudovo viazaní, majitelia aj pracovníci, so všetkými možnosťami manipulovania s pracujúcimi, ktoré z toho pre majiteľa vyplynú.

Výsledkom tejto politiky, ktorá ničí verejné služby, privatizuje, delokalizovaním likviduje pracovné miesta a spolu s tým i celú stavbu sociálnych práv, je znižovanie kúpyschopnosti pracujúcich na všetkých kontinentoch. Lebo napokon, ked sa má uľahčiť investovanie, dá sa to urobiť len za cenu nižšieho odmeňovania pracovnej sily. Môže snáď niekto ignorovať ten fakt, že celá polovica obyvateľov našej planéty, tri miliardy zo šiestich, má príjem nižší ako dva doláre na deň? Možno nevidieť, že Svetová organizácia obchodu, Medzinárodný menový fond a Svetová banka všade a vo všetkých sférach presadzujú opatrenia, ktoré majú za následok podstatné obmedzenie kúpyschopnosti? Na to je zamerané blokovanie miezd, odstraňovanie kolektívnych záruk námezdných pracovníkov, ako aj zavádzanie nepevných pracovných pomerov a práce na čiastočný úväzok.

Dňa 1. januára tohoto roku sme sa stretli s ďalším, mimoriadne brutálnym prejavom tohto vývoja: po tom, čo rozhodli o odstránení kvót stanovených pre textilný priemysel, vyhlásil predseda medzinárodného zväzu textilu, oblekov a kože svoju predpoveď, že treba rátať s premiestnením 30 miliónov pracovných miest v tomto odvetví do Číny - čo postihne predovšetkým milióny pracujúcich v Bangladéši, Indonézii a Srí Lanke, ale tiež v Afrike, najmä Tunisku, na ostrove Mauritiu, Strednej Amerike, Mexiku i Európe. Vieme dobre, že to nebude znamenať, že by sa všetkých 30 miliónov pracovných miest naozaj presunulo do Číny. Je pravdepodobné, že to bude len zlomok tohoto počtu. Ale likvidovanie 30 miliónov pracovných miest je realita, ktorá sa už presadzuje. V Bangladéši predpokladajú oficiálne štatistiky, že do konca roku 2005 bude uzavretých celých 40% podnikov textilného priemyslu a že asi milión robotníkov, najmä žien, príde o prácu ešte v tomto roku.

A vieme dobre, za akú cenu sa tieto pracovné miesta presúvajú do Číny: do kasárenských podnikov so 40 tisícmi robotníkov, väťšinou žien, zarábajúcich medzi 45 až 60 euro mesačne a s pracovným časom 45 až 70 hodín do týždňa. Toto je cena za zahraničné investície, dohodnutá s čínskou vládou, a multinacionálne spoločnosti nijako neskrývajú, ba naopak verejne vyhlasujú, že v Číne majú neporovnateľne výhodnejšie podmienky ako hocikde inde pre výrobu a vykorisťovanie, lebo, ako dôrazňujú, majú tam zaručený sociálny mier zabezpečovaný čínskymi oficiálnymi odbormi, ktoré sú tam jediné povolené a ktoré uskutočňujú smernice najvyšších predstaviteľov Čínskej komunistickej strany.

Z tohoto hľadiska sa znovu a ešte viac dostáva do popredia stála kampaň EIT zameraná na Medzinárodnú organizáciu práce. Treba, aby sme tu o nej znovu podrobne diskutovali. Do popredia sa dostávajú najmä dve témy: na jednej strane je treba požadovať, aby MOP zaujala stanovisko vo veci dovozných kvót a záruk zamestnanosti pre pracujúcich, ktorých pracovné miesta sú ohrozené, a z druhej strany - a o tom tu budú hovoriť čínski súdruhovia - sa kladie otázka, či konvencie Medzinárodnej organizácie sú platné a aj dnes potrebné aj pre čínskych pracujúcich. Ide tu najmä o záruky obsiahnuté v konvenciách č. 87 a 98 o práve na slobodnú voľbu príslušnosti k odborovej organizácii, o nutnosti nezávislosti odborov a ich plurality, o práve na štrajk, na kolektívne rokovania a kolektívne zmluvy. Môžu byť tieto konvencie aj dnes oporou pre čínsky proletariát v tých podmienkach supervykorisťovania, ako sme ich spomenuli? A či nie je jasné, že pomáhať čínskej robotníckej triede, aby si vydobyla či znovuvydobyla svoje práva, je tou najúčinnejšou a najpraktickejšou pomocou pracujúcim celého sveta ohrozeným teraz dôsledkami tejto ozajstnej katastrofy, odstránením kvót dovozu textilu?

Svetová robotnícka konferencia v Berlíne v roku 2002 sa konala pod heslom Proti deregulácii a za robotnícke práva pre všetkých. [...] Za ten čas sa odstraňovanie všetkých sociálnych vymožeností po celej planéte ešte viac rozšírilo a týka sa aj dľžky pracovného času. [...] V Európe viedlo začlenenie nových 10 krajín k všeobecnému sociálnemu dumpingu. Hľadanie najvýhodnejších spoločenských nákladov vyústilo do masovej likvidácie pracovných príležitostí najmä v starých priemyselných krajinách Európy. To sa týka Nemecka, které prežíva bezpríkladný úpadok, ale aj Francúzska. Vo Francúzsku je podľa oficiálnych údajov 2,400.000 nezamestnaných, ale táto štatistika je sfalšovaná. Ministerstvo práce v skutočnosti eviduje 4,300.000 nezamestnaných, čo je 18% ekonomicky aktívnej populácie. Počet pracujúcich, ktorí sa v minulom roku najmenej jeden raz zapísali o sociálne dávky alebo ako uchádzači v úrade práce, dosiahol 7 miliónov. Takmer 30% aktívnej populácie je alebo nezamestnaných alebo len čiastočne zamestnaných v nepevných pracovných pomeroch; v každom prípade je táto časť obyvateľstva zbavená pravidelného príjmu v rámci kolektívnych záruk robotníckej triedy.

Hrozba delokalizácie je využívaná na ustavičný nátlak na znižovanie úrovne miezd a na odstraňovanie sociálnych vymožeností. Využíva sa tiež na to, aby sa štáty Európy a Severnej Ameriky vyväzovali zo všetkých foriem kolektívneho sociálneho zabezpečenia a aby sa aj na tomto poli presadzovala individualizácia. Ak máme hodnotiť všetky tieto kontra-reformy, ktoré ničia systémy sociálneho zabezpečenia vo všetkých našich krajinách, vidíme, že všetky majú spoločné to, že doterajšie kolektívne záruky založené na solidarite pracujúcich, solidarite medzi generáciami a solidarite medzi chorými a zdravými sa nahradzujú individuálnymi poistkami ponúkanými súkromnými poisťovnami či NVO. Sieť triednej solidarity tvorená kolektívnymi inštitúciami sociálnej ochrany má byť odstránená, a na jej miesto sa majú nastoliť inštitúcie pracujúce na základe zisku a individuálnych vzťahov, atomizácie. Týka sa to na prvom mieste dôchodkových fondov. Starobné dôchodky sa stali prednostným predmetom investovania pre špekulatívne fondy, ktoré majú podľa najnovších štatistík na tomto poli investičnú návratnosť 17% - čo dostatočne vysvetľuje, prečo špekulatívne fondy stratili záujem o investovanie do výroby tovaru.

S tým je spojený iný súbor opatrení, s ktorými sa tiež stretávame vo všetkých krajinách: obmedzovanie podpôr v nezamestnanosti. Pre sociálne vzťahy vo všetkých európskych krajinách má neblahé dôsledky direktíva, ktorá prikazuje “aktivovať pasívne výdavky”. Až doposiaľ mal vo Francúzsku, Nemecku a väťšine priemyselných krajín Európy každý, kto pracoval, zmluvu o práci a mzde. Pracujúci, ktorý bol nezamestnaný, bol považovaný za toho, kto je v stave dočasného prerušenia svojej mzdovej aktivity. Nedostáva síce mzdu, ale je odškodňovaný dávkami alebo podporou. Cieľom tohoto systému bolo zaručiť pracujúcim trvanie ich práva znovu získať pracovnú zmluvu spojenú s kolektívnymi zárukami. Aktivácia pasívnych výdavkov, ktorú Európska únia teraz prikazuje všetkým krajinám, znamená, že nabudúce sa nebude poskytovať žiadna dávka ani podpora, ak sa nezamestnaný nezaviaže, že prijme akúkoľvek prácu, ktorá mu bude pridelená - hoci napríklad len na čiastočný úväzok, bez zákonne vymedzených podmienok, zle platenú a bez ohľadu na jeho kvalifikáciu. V dôsledku toho by sa nielen odstránil štatút námezdného pracovníka v ekonomickej aktivite či momentálne bez práce, ale celá robotnícka trieda by sa stala masou nie s nárokom na prácu, ale iba s povinnosťou vykonávať prikázané “aktivity” - žiadni pracujúci a žiadni nezamestnaní, len veľká armáda bezprávnych, ktorí budú dostávať podpory bez akýchkoľvek záruk a nárokov, a vystavení individuálnym vzťahom nebudú mať inú možnosť ako ich akceptovať.

Nemeckí súdruhovia nás iste zoznámia s tým, ako sa za pomoci opatrení ministra Hartza presadil systém, založený na tom, že každý pracujúci je povinný prijať akúkoľvek aktivitu, za čo sa jeho dávky v nezamestnanosti zvyšujú o jedno euro. Napríklad jednej mladej žene ponúkli “zamestnanie” prostitútky ako podmienku pre ďaľšie vyplácanie dávok v nezamestnanosti. Aj toto je “aktivácia pasívnych výdavkov”, súdruhovia! A to, čo je v Nemecku, sa v iných formách presadzuje aj vo Francúzsku. [...] Bývalý riaditeľ MMF Camdessus, ktorý sa teraz venuje spisovaniu správy o podmienkach ekonomického vzostupu Francúzska, vynašiel - a treba povedať, že s podporou niektorých odborových predákov - metódu zmlúv na náhradné zamestnania, ktoré nazval “kontraktom o aktivite”. Pracujúci by mal striedať obdobie zamestnania, nezamestnanosti, prechádzať z jedného podniku do druhého, absolvovať stáže odborného výcviku, potom pomáhať v domácnosti starých osôb, a jeho odmeňovanie by sa pritom skladalo z malej časti z náhrady platenej zamestnávateľom, z neveľkej dávky v nezamestnanosti a zo sociálnej podpory. Už by neboli žiadni námezdní pracovníci s pracovnými zmluvami a kolektívnymi zárukami, ale len otroci dobrí na akúkoľvek robotu.

Všetko toto vyplýva z úsilia o nútenú individualizáciu, ktorá má odstrániť všetky prekážky pre investície, a všetky vlády pravicové takisto ako ľavicové uskutočňujú túto politiku (prinajmenšom v Európskej únii, ale aj o iných krajinách to platí). Všetky vlády pravice ako ľavice súhlasia s prestavbou celej sociálnej architektúry tak, aby sa podnik nakoniec stal jediným geografickým priestorom, v ktorom sa budú syntetizovať konflikty záujmov, jediným pracovným spoločenstvom.

A táto idea pracovného spoločenstva, ktorá sa v 20. storočí tak zlovestne zapísala do európskej pamäti, má nastoliť novú formu totalitarizmu, v ktorej by pracujúci už nemohol brániť svoje špecifické záujmy, ale spolupracoval by v záujme “všeobecného blaha” v prospech režimu vykorisťovania, riadený vládou, štátom a jeho inštitúciami.

Európski aktivisti za robotnícke práva a za nezávislosť odborov sa vo všetkých krajinách dvíhajú proti údajnej “Európskej ústave” práve preto, že je založená na tomto princípe totožných záujmov a pracovného spoločenstva [kapitálu a práce], v ktorom by odbory mali len tú jedinú úlohu, aby boli transmisiou direktív Európskej únie a MMF.

Od roku 2002 nadobudla politika imperialistického lúpeženia navyše ešte podobu vojny proti Iraku, zdôvodňovanej falošnou zámienkou, že Irak vraj má zbrane hromadného ničenia. V skutočnosti bolo dôvodom k invázii to, že Irak je druhý na svete čo do bohatstva nálezísk ropy. Po údajnom konci tejto vojny (ktorá je v skutočnosti vojnou bez konca) vidíme jasne, že cieľom nebolo ani nastolenie demokracie ani vytvorenie jej inštitučného systému, ale naopak zničenie irackého národného štátu. Za všetkými falošnými zámienkami boja proti integrizmu či terorizmu sa skrýva len a len imperialistická stratégia kontroly ropy a všetkých prírodných zdrojov, ktorá rozhoduje v Afrike, na Strednom východe i v Ázii.

Možno, že niektorí tu prítomní ešte nepočuli o takzvanom pláne Veľkého Stredného východu. Tento plán vypracovala Bushova vláda a zah__a 23 krajín od Maroka po Pakistan. Prečo práve tieto krajiny a nie iné? Lebo v 21 z týchto 23 krajín sa nachádza 72% svetových zásob nafty a 57% zásob zemného plynu; a pokiaľ ide o zvyšné dve krajiny, sú podľa najnovších výskumov perspektívnou oblasťou doreraz neodhalených nálezísk. Mapa tohoto Veľkého Stredného východu je terénom naplánovanej irakizácie 23 arabsko-moslimských krajín, ktorej cieľom je zmocniť sa ich prírodného bohatstva. Je zrejmé, že kampaň Medzinárodnej dohody pracujúcich v prospech robotníckych práv v Iraku reaguje na túto skutočnosť. [...]

Úlohou Medzinárodnej dohody pracujúcich je šíriť informácie, organizovať výmenu skúseností a umožňovať robotníckym aktivistom, ktorí sa zúčastňujú na našich stretnutiach, aby pochopili úlohu a zodpovednosť inštitúcií a aparátov, ktoré sú angažované v globalizácii. To je tiež prípad takzvaného “altermondializmu” (idey “iného, lepšieho sveta”), a to je treba tu povedať. Hovorili sme už o “nevládnych organizáciách”. Tieto organizácie a stretnutia, ktoré NVO organizujú, ako napríklad nedávne zhromaždenie v Porto Alegre, majú napriek všetkým možným dobrým úmyslom ich účastníkov veľmi presne určenú úlohu. Môžeme ju charakterizovať takto: zástancovia imperializmu a multinacionálnych spoločností sú si dobre vedomí, že ich politika vyvoláva nevyhnutný odpor. Preto povzbudzujú “nevládne organizácie”, “altermondialistické hnutie” a rôzne “sociálne fóra”, aby vytvárali akúsi zdanlivú protiváhu [proti nim] - tak aby sa napokon “washingtonský konsenzus” postupne stal akoby “konsenzom z Porto Alegre”.

Musíme sa tu tiež vrátiť k otázke politickej demokracie, ktorá je podľa nášho názoru v rozpore s takzvanou “participatívnou demokraciou”. Otázka politickej demokracie a miesta odborových organizácií v nej sa dotýka celého robotníckeho hnutia a všetkých jeho organizácií na celom svete. Tí z tu prítomných, ktorí mali možnosť zúčastniť sa včera na zahajovacom mítingu tejto konferencie venovanom otázkam práv pracujúcich žien, si vypočuli prejav predstaviteľa UGT súdruha Bonmatiho. Zameral sa na dve otázky: Po prvé, že “globalizáciu nemožno považovať za čosi neutrálne, čo je v záujme všetkých. Musíme jasne povedať, že globalizácia nie je nič iné než pokus o nové usporiadanie kapitalistického ekonomického systému a že jediným cieľom tejto reorganizácie je uvo_ni_ v celosvetovom meradle vyššiu nadhodnotu.” A po druhé: “Našou úlohou je pomôcť pracujúcim, aby pochopili, že miesto odborov je nezastupiteľné, tak ako je nezastupiteľná úloha Medzinárodnej organizácie práce ako nástroja na obranu pracujúcich. Musíme zdôrazniť, že dnes sa odohrávajú pokusy o oslabenie MOP. Niektorí ľudia by chceli, aby MOP prestala s vypracovávaním medzinárodných konvencií, ako to doposiaľ robila, a dokonca existuje aj vo vnútri samej MOP tendencia jednoducho túto organizáciu zbaviť jej zmyslu - tým, že by sa v jej vnútri okrem doterajších troch skupín, tj. kapitalistov, vlád a robotníckych odborov, vytvorila ešte aj štvrtá, zah__ajúca ‘nevládne organizácie’. (...) NVO nesporne majú v spoločnosti svoju úlohu, ale z hľadiska vzťahu medzi zamestnávateľom a pracujúcim, z hľadiska vzťahov medzi kapitálom a prácou, je a musí byť naďalej zachovaná rozhodujúca úloha robotníckych odborov.”

Myslím, že všetci tu súhlasíme s názorom súdruha Bonmatiho a sme si vedomí, že bol povedaný v pravý čas.

V porovnaní s rokom 2002 sme dnes v odlišnej situácii. Svetové robotnícke hnutie je konfrontované so silami, ktoré sa predstavujú ako “nové riadenie sveta” a ktoré sa usilujú o rozvrátenie až do základov robotníckeho hnutia, národných štátov, ako aj Medzinárodnej organizácie práce s jej normatívnym systémom. Sme schopní si to uvedomiť?

Treba tu pripomenúť niektoré udalosti posledných rokov. V r. 1995 sa v Kodani po prvý raz konalo to, čo sa nazvalo Svetovým sociálnym summitom OSN. Po prvý raz sa na ňom zúčastnili MMF, Svetová banka, GATT (ktoré sa medzitým premenilo na Svetovú organizáciu obchodu), Európska únia, Severoamerický voľný trh - a tiež predstavitelia odborových organizácií. Tento summit dal na poradie dňa včleňovanie odborových organizácií do OSN a do inštitúcií globalizácie. O tri roky neskôr, 1998, predstúpil prezident USA Bill Clinton pred výročné valné zhromaždenie MOP - bolo to po prvý raz v jej histórii. Vláda USA toho neurobila pre MOP mnoho: zo 183 platných konvencií ich USA ratifikovali sotva dvanásť, a tie sa z nejakej príčiny týkajú len pracovných podmienok námorníkov obchodného loďstva. Prečo teda Clinton predstúpil pred MOP? Preto, že v roku 1998 MOP prijala tzv. Deklaráciu o základných princípoch a právach. Jej prijatie znamenalo základnú zmenu v normatívnom systéme MOP. Až do toho času sa každá pripravovaná konvencia diskutovala vždy v skupine pracujúcich, skupine zamestnávateľov a skupine predstaviteľov štátov a vlád. Keď bola príslušná konvencia schválená, predkladala sa na ratifikáciu štátom, a ratifikovaná konvencia sa v príslušnom štáte stávala pevným zákonom. Každý pracujúci sa mohol odvolávať proti akémukoľvek opatreniu, ktoré by protirečilo konvencii MOP, ktorá sa stala zákonom, a žiadny zamestnávateľ pred tým nemohol uniknúť. Systém konvencií MOP sa zakladal na presných, detailných a právne záväzných normách, za ktorými stála donucovacia moc štátov a vlád. Deklarácia z roku 1998 sa naproti tomu obmedzuje na púhe nezáväzné odporučenia a namiesto moci zákona sa odvoláva na “dobrú vôľu”. A k tomu sa pripojila ešte “Deklarácia o princípoch tripartity v multinacionálnych podnikoch a sociálnej politike MOP”, ktorá vyzýva multinacionály, aby sa láskavo angažovali vo veci a nevykorisťovali svojich zamestnancov až tak príliš. Či tá alebo oná multinacionála tieto odporučenia rešpektuje alebo nie, nemá žiadne praktické dôsledky. Ak príslušná multinacionálna spoločnosť tieto odporučenia podpíše a nejaký pracujúci či skupina pracujúcich dôjdu k záveru, že ich porušuje, nemá to žiadne dôsledky. [...]

Tento vývoj, ktorý zahájil v roku 1998 Clinton, potom ďalej pokračoval. V novembri 2001 vytvorila Správna rada MOP komisiu, nazvanú “Komisiou pre sociálny rozmer globalizácie”. Tá sa potom niekoľko raz zišla a napokon predložila 92. výročnému valnému zhromaždeniu správu, vypracovanú v spolupráci s MMF, Svetovou bankou, Svetovou organizáciou obchodu, Európskou úniou a inštitúciami z Breton Woods, ktoré všetky vyjadrili svoj súhlas s touto správou.

Potom sa o správe debatovalo na kongrese CISL (Svetovej konfederácie slobodných odborov) a na Svetovom odborovom fóre, ktoré sa konalo v predvečer Sociálneho fóra v Porto Alegre v januári 2005. Potom, čo sa radili s generálnym riaditeľom MMF, Svetovej organizácie obchodu a Svetovej banky, ustanovili toto: “Ide o to, aby sa vypracovali odporučenia pre spravodlivú a zjednocujúcu globalizáciu, pre nové svetové riadenie, nestranné a zjednocujúce univerzálne hodnoty a ľudské práva. Tieto odporučenia musia byť presadzované všetkými aktérmi: vládami, parlamentmi, podnikmi, príslušníkmi občianskej spoločnosti, odborovými organizáciami i medzinárodnými inštitúciami.” V novembri 2004 na poslednom zasadnutí Správnej rady Byra MOP sa rokovalo o ohlase správy komisie o sociálnom rozmere globalizácie a zaznamenal sa “dosiahnutý pokrok”. V príslušnom závere sa napríklad označuje za pokrok to, že “Európska rada predložila Európskemu parlamentu správu o sociálnom rozmere globalizácie, aby politika EÚ prispievala na rozširovanie výhod pre všetkých.” Celá politika, ktorá je nám v Európe vnucovaná, je naozaj ilustráciou toho, čo je to “sociálna dimenzia globalizácie”. [...]

Toto nové svetové riadenie, o ktorom hovoria, sa už pred našimi očami rodí. MMF publikuje svoj pravidelný bulletin, venovaný “vzťahom mezi MMF a organizáciami občianskej spoločnosti.” Tam sa píše o jednej stálej inštitúcii, ktorá sa volá Bridge Initiative (“Iniciatíva Most”) a združuje účastníkov rôzneho druhu: “vysokých predstaviteľov multilaterálnych inštitúcií, predstaviteľov organizácií občianskej spoločnosti svetového významu, najmä Svetového sociálneho fóra.” A práve táto Bridge Initiative sa podujala, v spolupráci s MMF, Svetovou bankou a predstaviteľmi Svetového sociálneho fóra, na prípravu budúceho Sociálneho fóra Porto Alegre. [...] Jeden z nedávno uverejnených dokumentov [...] [ z tohoto okruhu] ide ešte ďalej, keď hovorí o “nastoľovaní svetovej demokracie” a hned potom zpresňuje, o čo ide: “Svetová demokracia nie je doplnkom jednotlivých národných demokracií. Svetové demokratické inštitúcie sa nevytvárajú z inštitúcií národných [...] až doposiaľ sa demokracia spájala s národným štátom. Tento model sa nedá prenášať do meradla svetového. Aby sa prekonal, treba prejsť obdobím rozrušenia.” Tu je teda povedané všetko celkom jasne: aby sa vytvorila oná svetová demokracia, o ktorej nevedno, čo to má byť, je treba začať rozrušením politickej demokracie v tej podobe, aká existuje v rámci dnes existujúcich národných štátov. Samozrejme pritom treba rozrušiť i samotné národné štáty, to každý rozumie.

V čase, keď sa imperialistická politika vo svetovom meradle zameriava na zničenie národných štátov, nech už metódou barbarskou a militaristickou (ako napr. v Iraku) alebo postupným rozrušovaním všetkých inštitúcií, ktoré ich vytvárajú, ako aj likvidáciou robotníckej triedy, o ktorú sa demokracia opiera (ako je to vo Francúzsku), sa nám teda odporúča, aby sme - pod zástavou “inakšieho sveta” a boja za svetovú demokraciu, o ktorej sa vyhlasuje, že bude novým rajom na zemi - rozrušovali politickú demokraciu v tej podobe, ako existuje, a s ňou aj sám národný štát taký ako jestvuje. Nie je to prinajmenšom čudné a znepokojujúce?

Možno, súdruhovia, že sa toto môže zdať príliš abstraktné. Treba si ale uvedomiť, že rozrušovať politickú demokraciu v tej podobe aká dnes existuje, znamená rozrušovať politické systémy, ktoré zaručujú jestvovanie nezávislých odborov v každej príslušnej krajine, rozrušovať demokratické politické inštitúcie (nech už sú akokoľvek oslabené), ohroziť zákonníky práce (ktoré predsa sú štátmi garantované), ako aj všetky pracovné vzťahy a štatúty. Súdruhovia, toto už nie je len politika, ktorá globalizáciu sprevádza, ale politika spolupráce na globalizácii, ktorá sa nám tu ponúka. Spomenutý dokument prirodzene hovorí, že “toto nám umožní nastoliť svetovú vládu legitímnu, demokratickú a efektívnu.” Tej efektívnosti vlády by sa bolo treba obávať, ak by do nej mali odbory byť integrované, a pokiaľ ide o legitimitu a demokratickosť, je vecou našej diskusie, aby sme povedali, čo si my pod týmto termínom predstavujeme. Ale chcel by som vás upozorniť na ten pozoruhodný fakt, že na túto cestu k svetovej vláde sú všetky zložky nielen zvané, ale priam vťahované. To je prípad Sociálneho fóra a NVO. [...]

Možno ešte vážnejšie je to, že v samom strede tohoto procesu je aj MOP. Ale nech už je možné čokoľvek kritické povedať na adresu MOP a nech sú akokoľvek obmedzené jej možnosti, predsa len v nej zatiaľ zostáva samostatná skupina pracujúcich, skupina zamestnávateľov a skupina predstaviteľov štátov a vlád, teda zvláštne skupiny s osobitnými záujmami. Existencia MOP v tejto podobe znamená uznanie, že jestvuje robotnícka trieda a robotnícke hnutie a že môžu legitímne presadzovať svoje záujmy a svoje požiadavky. Nie je to záruka, že sa tieto záujmy v rámci MOP presadia, ale je to záruka uznania nezávislosti. Ale ak sa toto všetko v procese vytvárania “nového svetového riadenia” rozplynie, kde sa to ocitneme, súdruhovia?

Som si dobre vedomý toho, že mnohí tu prítomní súdruhovia si povedia “toto všetko je síce znepokojujúce, ale je to od nás ešte ďaleko, v každom prípade ďaleko odo mňa osobne, od mojej krajiny; napokon v mojej odborovej organizácii ešte veci nedošli do tohoto stupňa”. Taká je dosť prirodzená ľudská reakcia. A je to tiež pravda, na šťastie. Ale napriek tomu nebezpečenstvo existuje, približuje sa a je bližšie ako sa nám vidí.

Vo Francúzsku existuje inštitúcia, ktorá sa volá Ekonomická a sociálna rada. Zasadajú v nej predstavitelia štátu, rôznych socio-ekonomických skupín, organizácií zamestnávateľov a “zaslúžilí” predstavitelia odborov. Táto rada konala pred mesiacom svoje zasadnutie, ktoré prijalo stanovisko k tu spomínanej správe Komisie pre sociálnu dimenziu globalizácie - správe, ktorá je zameraná na svetové riadenie. Aby sa ukázala serióznosť práce Ekonomickej a sociálnej rady, vypočulo si zasadnutie dlhý rad rečníkov - predstaviteľov MOP, Svetovej banky... Napokon z toho vyšlo jednomyseľne schválené vyhlásenie, že Ekonomická a sociálna rada oceňuje prácu Komisie pre sociálnu globalizáciu. Je pravda, že jednotlivé odborové organizácie potom k tomu pripojili svoje poznámky [...], zdôrazňujúce nezávislosť odborov atď. Ale napriek tomu - nech už sa to stalo v dôsledku nepozornosti niektorých sudruhov a ich nedostatku obozretnosti, či v prípade iných vedome - heslo o svetovej vláde a spolu s ňou i všetko, čo implikuje korporativizmus, práve získalo jednomyseľnú podporu predstaviteľov francúzskej vlády, francúzskych organizácií zamestnávateľov a všetkých odborových organizácií.

Pokiaľ sa týka súdruhov z iných krajín, musíme sa oprávnene obávať, že budú vystavení rovnakému nátlaku a že sa to prejaví v ich organizáciách.

Prichádzame k tomu, čo by malo byť predmetom diskusie na tejto našej konferencii. [...] Je to otázka, či je správne naše hodnotenie, že cieľom toho, čo sa nám predkladá ako cesta k svetovej vláde, je skončiť s medzinárodným systémom založeným na existencii národných štátov, ktoré sú nositeľmi politickej demokracie a teda aj robotníckych vymožeností a organizácií, a nahradiť ich globalizáciou, pre ktorú sú národné štáty prekážkou. Máme pravdu, keď vyhlasujeme, že “univerzálne hodnoty” a ľudské práva, ktoré nám navrhujú [ako politický program], sú v skutočnosti práva indivíduí formulované bez právnej záväznosti, v ktorých nie sú zahrnuté kolektívne práva robotníckej triedy vyjadrené a zakotvené v kolektívnych zárukách a organizáciách?

Máme pravdu, keď vyhlasujeme, že systém, ktorý sa zavádza, vedome ignoruje uznanie existencie antagonistických tried? Máme pravdu, keď odmietame pojem “občianskej spoločnosti”, abstraktný pojem, v ktorom sa majú rozpustiť organizácie robotníckej triedy takisto ako všetky ostatné organizácie zastupujúce jednotlivé sektory spoločnosti? Máme pravdu, keď obviňujeme terajšiu globalizáciu, že je činiteľom, ktorý uvrhuje ľudstvo do chaosu? Máme pravdu, keď vyhlasujeme, že Afrika, tento spustošený kontinent, ukazuje, aký má byť budúci osud Ázie, Latinskej Ameriky, ale aj Európy, obraz rozkladu, ktorý je dôsledkom odstránenia všetkých sociálnych práv a záruk, obraz toho, čo sa má aj u nás presadiť v mene svetového riadenia, ktorého jediným cieľom je zachovať kapitalistický systém založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov?

Je správne brániť v tejto situácii Medzinárodnú organizáciu práce? - Citujme tu jednu pasáž z jej ustavujúceho vyhlásenia: “S ohľadom na to, že všeobecný a trvalý mier sa môže zakladať len na sociálnej spravodlivosti; s ohľadom na to, že existujú pracovné podmienky, ktoré veľkému počtu ľudí prinášajú nespravodlivosť, biedu a odriekanie, čo vyvoláva tak veľkú nespokojnosť, že všeobecný mier a harmónia sú ohrozené; s ohľadom na to, že je naliehavé zlepšovať tieto podmienky, napríklad zákonnou úpravou pracovného času, stanovením maximálnej dľžky pracovného dňa a pracovného týždňa, náborom pracovnej sily, bojom proti nezamestnanosti, zárukami primeranej mzdy a existenčných podmienok, ochranou pracujúcich proti chorobám tak všeobecným ako z povolania a proti pracovným úrazom, ochranou detí, mladistvých a žien, starobnými a invalidnými dôchodkami, ochranou záujmov pracujúcich zamestnaných v zahraničí, presadením zásady ‘za rovnakú prácu rovnakú mzdu’, presadením princípu slobody odborov, organizáciou odborného a technického vzdelávania, ako aj ďalšími podobnými opatreniami; s ohľadom na to, že neochota niektorej krajiny presadiť naozaj humánne podmienky práce vytvára prekážky pre ostatné národy, usilujúce sa o zlepšenie osudu pracujúcich v ich vlastnej krajine, vyslovujú vysoké zmluvné strany súhlas s touto ústavou MOP.”

Pýtam sa teda, súdruhovia: je alebo nie je treba obhajovať túto preambulu MOP? Máme obhajovať tieto vyhlásené ciele? A máme bojovať na obranu (resp. znovuvydobytie) všetkých jej konvencií?

Podľa môjho názoru by sme sa mali zaoberať práve týmito otázkami. Tí, ktorí pod zámienkou údajnej občianskej spoločnosti, tohto neutrálneho spoločenstva, v ktorom by sa záujmy každého mali rozplynúť v mene údajného záujmu spoločného, dekrétujú zánik národného štátu, by v skutočnosti chceli nadekrétovať koniec triedneho boja.

Pretože sme my všetci internacionalisti, obhajujeme existenciu všetkých národných štátov s tým priestorom demokracie a práv, ktoré si vybojovali, bránime existenciu národov ako etapy pokroku ľudstva. Bránime existenciu národných štátov, v rámci ktorých si pracujúci vytvorili svoje vlastné robotnícke inštitúcie.

Robotnícka trieda nesmie spolupracovať na odstraňovaní svojich vlastných výdobytkov, nech už by to bolo pod zástavou “lepšieho sveta”, svetového riadenia alebo akoukoľvek inou. Nesmie sa zúčastniť na odstraňovaní či oslabovaní demokracie a národných štátov, ktorých existencia je spojená s vydobytím demokracie.

Tí, ktorí odmietajú alebo chceli by odmietať národné štáty a triedny boj, by chceli dokázať, že už nieto sociálnej otázky. V skutočnosti sa 21. storočie začína práve naopak ako storočie, v ktorom sociálna otázka dominuje. [...]

Zakončím slovami Karola Marxa: “Triedny boj je medzinárodný vo svojom princípe a národný vo svojej podobe.” To bola pravda včera a platí to aj dnes. [...]

domů