Príloha Bulletinu EIT č. 107

Poznámky k “Poznámkám” Petra Schnura

Ďakujem Petrovi Schnurovi za oponentúru. Jeho prístup je už sám o sebe odpoveďou na otázku ČO ROBIŤ, ktorá bola na počiatku našej diskusie. Treba všetko od základu preverovať a pred žiadnou pochybnosťou sa nezastavovať, ale bez podkladania sa zvrátenej ideológii dnešných víťazov, ktorá je stále na postupe a ovláda si ďalšie a ďalšie mozgy. Dobu svojho narodenia si človek nevyberá a nečudo, že mnohých nenadchýňa púhy obranný zápas. Ale žiť a bojovať v čase, keď sme zašliapavaní do zeme a keď sú všetky naše ideály vysmievané a tupené, nie je menšie šťastie ani menšia česť ako bojovať o moc či dokonca sa na nej zúčastňovať. Svoju vlastnú slobodu si človek sám berie, a to svojou účasťou v zápase za ideál bez ohľadu na momentálne vyhliadky . To je jediná útecha bez ópia, akú dnes možno ľuďom dať, a tá je demonštrovaná príkladom Petra Schnura, tj. celým súborom jeho aktivít (nielen tým, čo napísal pre Bulletin). To, že ľudia ako on existujú a pôsobia, nech je pre každého posilou a nádejou v tomto čase pohromy. Čo sa týka tejto otázky, v tomto bode, dovolím si vďaka Schnurovi našu diskusiu “uzavrieť”: TOTO TREBA ROBIŤ!

Naša výmena provokácií ďalej rozvíja myšlienku o dvojznačnosti všetkých javov tohto sveta a o tom, že idey a ešte viac inštitúcie nadobúdajú v priebehu historického vývoja a za zmenených okolností rôzny (ba často v porovnaní s pôvodným priam protikladný) zmysel a historický význam. Kto si trúfa poprieť jednu alebo druhú stránku javov, o ktoré sme sa tu pasovali?

Snáď sme pri tom (pri všetkej skromnosti) predviedli aj metódu: takto sa diskutovalo kedysi dávno - keď ešte kapitalistické kategórie neovládli i duchovnú sféru. Vtedy sa autori nestavali do ješitnej pozície vlastníka pravdy, ale jej hľadača a služobníka. Len s víťazstvom kapitalizmu sa presadil najprv ješitný nárok na pravdu (ja ju vlastním), ten sa potom (v zhode s celkovým vývojom) materializoval do guľôčky ©, ktorú ľudský chrobáčik pyšne pred sebou valí, a napokon sa dospelo k právnej kategórii “duševného vlastníctva”, ktorá je dnes zábezpekou moci finančného kapitálu založeného na počítačových gigantoch. Kategóriu takzvaného “duševného vlastníctva” dnes posväcujú nielen ústavy, zákony a morálne kódexy, ale aj všetky zpreneverené cirkvi (taktne mlčiac o zásade Duch slobodne veje, ktorou sa kedysi všetky uvádzali); represívne aparáty na ochranu tohto zlatého teľaťa sa pred našimi očami obrovsky nadýmajú a chcú byť základom budúcej totality totálnej. To je ďalší aspekt našej situácie, snáď sa k nemu ešte dostaneme. Zatiaľ k tomu len faktickú poznámku, že predbojovníkom pojmu duševného vlastníctva bol Václav Havel. Vniesol ho do českého disentu (ktorý sa opieral o samizdat, teda protipól ©), a v čase najväčšieho zamatového ošiaľu ako prvý razil myšlienku, že každý strom musí mať svojho vlastníka (isteže v záujme toho stromu), čo boli dve zastávky na ceste ku kapitalistickému usmerneniu cesty z "normalizácie" v duchu stratégie svetových finančných centier, ktoré sa v príslušný čas boja za “ľudské práva” ujali a podľa svojho ho usmernili...

Stojím aj ja pred praktickým problémom nepredbiehať vývin diskusie, lenže z mojej perspektívy sa javí naliehavejšie ako Petrovi: musím totiž mať oveľa väčšiu starosť, aby som ešte stačil povedať to, čo považujem za najviac dôležité... Ale vrátim sa a budem pokračovať v diskusii krok za krokom.

Petr spozoroval tú ihličku, ktorú som naňho nachystal, zakuklenú poznámku o Mexiku. Lež pozor, nepísal som o súčasnom rozvrate demokratického systému a s ním celého mexického federálneho štátu. Moja poznámka sa týkala mexickej revolúcie 1911. Jej radikálne krídlo bolo síce postupne od r. 1917 porazené (bežný vývoj revolúcií), ale zachovali sa reálne, materiálne výsledky: radikálna pozemková reforma (vtedy vo svete bezpríkladná), ako aj pokrokársky charakter štátu a spoločnosti. Po celé nasledujúce takmer storočie bolo Mexiko oporou pokroku na kontinente i na celom svete (bolo napr. jediným ozajstným spojencom Španielskej republiky, na rozdiel od ZSSR bez vydieračstva voči nej). Súčasné Mexiko rozvratu je nepochybným dedičom revolúcie 1911, takže hovoríme znovu o základnej životnej skúsenosti Josefa Daňka, ktorá bola na počiatku našej diskusie.

Chcel som ale povedať aj viac: upravoval som si cestu, aby som zrozumiteľne vyjadril stanovisko k vypreparovanej principiálnej otázke, ku ktorej ma Petr tlačí, hnevajúc sa, že mu uhýbam. Nuž teda (s ospravedlnením za nevyhnutné zjednodušenia): máme tu dve zhruba súčasné veľké revolúcie, mexickú a ruskú, pre jednu i druhú bola podstatná otázka pôdy. V Mexiku bolo radikálne krídlo porazené, výsledný kompromis ale znamenal dobe primerané rozriešenie základného problému danej spoločnosti v súlade s vôľou jej prevažujúcej časti. Na druhej strane model ruský: radikálna socialistická strana sa chopí moci s vedomím, že predstavuje malú menšinu revolučných síl a že jej skutočné ciele (zoštátnenie všetkej pôdy podľa socialistického programu) sú pre väčšinu neprijateľné; aby sa k moci vôbec dostala, zvolí vedome podvod, zmocní sa programu strany sociálnych revolucionárov (rozdelenenie pôdy mužíkom), ale bez toho, že by sa svojich skutočných úmyslov vzdala - čo znamená vopred vedomé rozhodnutie na bezohľadnú a masovú represiu. Na okraj poznamenajme, že o pár rokov neskôr si významné osobnosti tejto pôvodne radikálne revolučnej strany, teraz strany pri moci (iste Bucharin, pravdepodobne i Lenin) uvedomia neriešiteľnosť situácie a radi by presadili ústup a akýsi kompromis, čo sa ale nepodarí. V predvečer storočnice oboch revolúcií je výsledok v oboch krajinách rovnaký (dalo by sa povedať), bezohľadný kapitalizmus. To by ale bolo veľmi povrchné hodnotenie! Lebo Mexiko si uchovalo to hlavné, sebavedomý ľud a spoločenské vedomie založené na všeobecnom uznaní zásady jeho zvrchovanosti (aj keď “len” teoretickom); súčasťou spoločenskej klímy, ba národného vedomia je tu ozajstný kult revolúcie; existujú nezávislé ľudové organizácie, lebo neboli zmasakrované (bývalými) revolucionármi pri moci, ďalej sa po takmer storočie rozvíjali, vytvorili si za ten čas tradíciu, teda korene, z ktorých rastú a na ktoré sa v každej budúcej víchríci budú opierať - nezačínajú znova ako zastrašené krúžky plávajúce na barine bez koreňov, tak ako v Rusku. V mexickej klíme je nepredstaviteľný kult feudálnych latifundistov (ako v Rusku cára a jeho rodiny). Celá mexická kultúra má výrazne ľavicovú tvár (nemysliteľný by v tamojšej atmosfére bol súčasný sanktpetersburský snob hrajúci si na šľachtica); isteže vyrástla vrstva mocných domácich kapitalistov, ale aj ona sama (ani nehovoriac o jej postavení v spoločnosti) je čosi iné ako ruskí oligarchovia. A čo je najdôležitejšie: na obranu demokracie a sociálnych vymožeností vždy znovu vychádzajú do ulíc organizované milióny pracujúcich - v Mexiku, a nie v Rossiji, naoborot. Čo teda bolo v tejto perspektíve zlo menšie a čo väčšie? Porovnávam dve krajiny ako také, bokom ponechávam to najhoršie, nenapraviteľnú diskreditáciu socialistickej myšlienky pred očami celého sveta, na celom svete a na celý čas ľudskej “večnosti” ruskými boľševikmi.

Táto úvaha je samozrejme totálne ahistorická. Ani mexická ani ruská revolúcia nebola voluntaristickým aktom, tak ako ním nebola žiadna zo skutočných veľkých revolúcií, ako ich pozná história. (Bokom musíme ponechať nadužívanie pojmu “revolúcia”, často s cieľom politického oklamania.) Pokiaľ ide o skutočnú revolúciu, zvyčajne nie je v moci žiadnej politickej skupiny vyvolať ju ani zabrániť jej; otázkou je politická stratégia a taktika tej či inej strany v revolúcii, nie spoločenský otras sám. Toto je dôležitá skutočnost a často sa na ňu zabúda, niekedy tiež úmyselne; pripomeňme teda, že ozajstná revolúcia, hlboký spoločenský otras ako taký, sám o sebe, nie je vina ani zásluha revolučnej strany či jej predákov. - Napriek tomu má naša ahistorická úvaha zmysel. Je v otázke, ktorú treba klásť sebe a na ktorú treba žiadat odpoveď, a tá znie, čo je žiadúce.

Som si vedomý, že Petrov dôraz je tu troška iný, zdôrazňuje spravodlivý odpor malej krajiny, ktorá by si chcela uchovať svoje sociálne inštitúcie proti nátlaku superveľmoci. To je špeciálny problém. Jestvuje už oddávna a dostáva fatálny rozmer v čase globalizácie a pádu veľmocenskej rovnováhy. Nechcem pred tým uhýbať, ale už v záujme logiky musím zdôrazniť, že táto “schnurovská” podoba otázky je len špecifikum otázky základnej, a tú že už po svojom riešili mnohí naši predchodcovia. Dokonca vypracovali nielen historické vzorce, ale tiež teóriu, a to v niektorých prípadoch už vopred, s predstihom pred dejinami. Keď si Petr žiada odpoveď principiálnu, poukazujem hneď na dva historické smery z dejín sociálneho hnutia. Sú to po prvé (niektorí) anarchistickí teoretici z druhej polovice 19. stor., ktorí zásadne odmietli, aby sa organizácie na obranu robotného ľudu usilovali dobyť moc - lebo keby sa to nanešťasie malo podariť, tieto organizácie sa už svojím víťazstvom stanú organizáciami moci a tak sa nevyhnutne spreneveria účelu, pre ktorý boli založené; utláčaní tým stratia to jediné, čo na svoju obranu mali a budú potom proti moci úplne bezbranní, a nová moc bude naopak silnejšia, než bola stará, lebo sa bude predstavovať za dedičku zápasu za spravodlivosť: organizácie, ktoré si získali prestíž v zápase na obranu sociálne utláčaných, budú organizáciami represívnej diktatúry. Na pôde 1. Internacionály bolo zoči-voči Marxovi povedané i to, že ak by sa mala uskutočniť jeho vízia “diktatúry proletariátu”, bola by to diktatúra horšia ako ktorákoľvek predchádzajúca. (Táto diskusia sa skončila, ako vieme, vylúčením týchto kritikov a nasledujúcim rozpadom Internacionály.) Po druhé (a to už je dosť blízke schnurovsky špecializovanej otázke) pripomeniem jednu zo základných myšlienok Leva Trockého, že socialistické zriadenie v rámci jednej krajiny jednoducho nie je možné, nemá nádej - to bol Trockého záver zo sovietskej reality začiatku 20. rokov. (Táto diskusia sa skončila vylúčením z Kominterny, tentoraz sprevádzaným, ako na potvrdenie varovaní vyslovených predtým na pôde 1. Internacionály, zverskou represiou.) Nás, ktorí sme prešli vysokými školami za stalinského režimu, toto kedysi aj učili, s patričným odsudzovaním týchto “zradcov” a zosmiešňovaním hnutia, ktoré by sa malo vopred zriecť boja o moc. To, čo nám pravda nepovedali, je východisko a reálna alternatíva, akú oba tieto kritické smery, ktoré som vybral (anarchisti i Trocký), predkladali: zachovať vybudované a vybojované organizácie a inšitúcie na obranu sociálne slabých ako nástroj triedneho boja a usilovať sa v permanentnom zápase, ktorý NIKDY NEKONČÍ A NESKONČÍ, o dosiahnutie čo najväčších sociálnych, demokratických, ekologických a všeobecne ľudských vymožeností - ktorých daná úroveň vždy bude výsledkom reálneho pomeru síl, tj. danej úrovne permanentného triedneho boja. Toto je moja “tvrdá”, principiálna odpoveď, keď ju Petr odo mňa žiada. Nemôže byť iná. Práve z toho vyvodzujem jednu zo základných myšlienok, ktorú som chcel predložiť v našej diskusii a na ktorú už pred ôsmimi rokmi upozornila Marie Novotná v prejave na konferencii Medzinárodnej dohody v Berlíne, o naliehavej nutnosti, aby si obnovujúce sa hnutie pracujúcich vypracovalo svoju vlastnú koncepciu ľudských práv a za ňu aby sa angažovalo. Je nenormálne, že sme si túto zbraň dali vyraziť zo svojich rúk!

Možno, že môj výklad pôsobí netradične. Snáď by som ho mal priblížiť použitím termínov, ktoré znejú aspoň niektorým našim aktivistom tradičnejšie: žijeme v čase všeobecného rozvratu, keď sa revolúcia stala permanentnou rovnako ako kontrarevolúcia.

Tu by som sa pozastavil pri jednej otázke, s ktorou sa socializmus stretáva vlastne po celý čas svojho vývinu a ktorá nie je do dôsledku vyriešená ani pod tlakom otrasných skúseností XX. storočia. Ako vieme, vstúpil na samom počiatku XIX. stor. na historickú scénu ako Le nouveau christianisme, a to ho hlboko poznamenalo. Je výrečným paradoxom, že práve ten ideový smer, ktorý sa v robotníckom hnutí v polovici XIX. stol. presadil ako socializmus vedecký, implantoval do našej ideovej výbavy myšlienku konečnej spásy (ktorá charakterizuje kresťanstvo a odlišuje ho od starších, typologicky nižších kultov). Samozrejme ju sekularizoval, ale ani táto sekularizácia nie je dokonaná: zostala z nej predstava o tzv. objektívnom charaktere zákonov spoločenského vývinu, tj. zákonitej nutnosti spásy čakajúcej na konci. V poslednej tretine XIX. stor. všetkých socialistov (nerátajúc, pravda, vylúčených a znechutených) spájala jedna základná predstava o konečnej spáse ľudstva Veľkou revolúciou, krokom do ríše slobody. Všeobecné rozšírenie tejto myšlienky v tom čase iste nie je náhodné; nazdávam sa, že má sociálnepsychologické predpoklady; povedal by som, že je za ním vtedajšia úroveň vzdelanosti robotníckej triedy, ale predovšetkým jej ťažké životné podmienky, chudoba a útlak - podobné motívy, ktoré kedysi podnecovali vznik myšlienky spásy v kresťanskom náboženstve a ktoré kresťanstvu pomohli k víťazstvu nad konkurenčnými kultami. Teológovia, ktorí pred polstoročím dávali podnet k dialógu kresťanov a marxistov, chápali marxizmus ako kresťanskú hereziu.

Myšlienka konečnej spásy v záhrobí bola útešná a samozrejme nevývratná; v (spola)sekularizovanej podobe iste prispela k masovému rozšíreniu hnutia - a samozrejme nezabudnem vďačne konštatovať, že dávala silu k životu, k boji a nespočetnekrát k mučeníckej smrti. Lenže sa stala východiskom neriešiteľných problémov, a to ešte predtým, ako sa hnutie rozdelilo a už natrvalo podlomilo sporom, či už bol alebo ešte nebol podniknutý ten rozhodujúci mesiášsky skok do ríše slobody. Implikovala totiž predstavu o konci zápasu a fakticky i dejín po vytúženom veľkom prevrate-spáse: to je prvou príčinou, prečo socialistom totálne chýbala akákoľvek konkrétna predstava o tom, čo treba robiť, ale predovšetkým o samotnom zmysle hnutia po tom, čo sa dostane k moci. O praktických dôsledkoch pre ekonomiku atď. nemusíme hovoriť (najlepším dobovým obrazom je vynikajúci román sovietskeho spisovateľa zo začiatku 20. rokov Andreja Platonova Čevengur). Nazdávam sa, že v tomto prístupe je tiež prvotná príčina odcudzenia socialistických ideálov generácii zrodenej po údajnom veľkom víťazstve; ani nehovoriac o politickom režime, už sama oficiálna socialistická ideológia pri moci chcela mladých zaviazať a zviazať, a predpisujúc im jedinú možnú budúcnosť, programovo ich zbavovala slobody voľby (Jevgenij Zamjatin, My).

Nebolo treba vedeckej prognostiky ani elementárnych sociologických vedomostí, stačil zdravý rozum, aby mohlo byť zrejmé, že za každých mysliteľných politických okolností a po akomkoľvek “veľkom tresku” vždy nevyhnutne bude v organizovanej ľudskej spoločnosti vrstva organizátorov a vrstva nimi dirigovaných, pričom rovnako nevyhnutne vždy vznikne nebezpečenstvo, že tí prví budú svoje postavenie zneužívať na vlastný prospech. Otázka, za koho sa potom postaviť, sa uvádza automaticky, a z nej, tj. z jednej z možných odpovedí, mohlo byť odvodené i “večné” poslanie socialistickej myšlienky. Ako vieme, nestalo sa to. Na tomto primitívnom úskalí ztroskotala po svojom víťazstve celá boľševická strana, tento veľký hrdinský rád moderných dejín, ktorý sa tak neuveriteľne zhanobil. Môžeme diskutovať, nakoľko tu zapôsobil jednoduchý sociálny egoizmus vrstvy nových víťazov, a nakoľko už predchádzajúca drezúra mozgov: lebo socialistická doktrína jednoducho nemohla pripustiť, že by po Veľkom víťazstve mohol v novej podobe existovať starý problém. (Je podstatou každej doktríny, že máva problémy, keď má rešpektovať zdravý rozum.) V tejto krútňave sa socialistické hnutie (to, čo z neho zvýšilo) točí dodnes, pričom ho navyše oslabuje ešte jeden zaužívaný mechanizmus: že tí, ktorí sa usilujú o jeho obnovu, znovu spontánne prichádzajú s tradičným konceptom Veľkého tresku a konečnej spásy - keď nebola, predsa len nastane. Sila tradície, zaužívaných postupov, je obrovská, ale vždy dvojsečná. Imunitná reakcia etablovaného organizmu proti každej inovácii býva často silnejšia ako jeho schopnosť adaptovať sa zmeneným životným podmienkam, takže spôsobuje zánik. Možno to bude aj osudom socializmu - historická stávka je otvorená.

Čo sa týka mňa osobne, odpovedám, že konečná spása nenastane a že ZÁPAS, TRIEDNY BOJ je v rámci ľudskej “večnosti” navždy. (Snáď nemusím zdôrazňovať, prečo používam všetku svoju techniku na zdôraznenie v predcházajúcej vete. Pre istotu aspoň pripomeniem, že tu je základná odlišnosť mojich názorov od reformizmu, ktorý prevážil v 2. Internacionále, a od “moderných” komunistov európskych, českých a [niektorých] slovenských.) Toto je moja zásadná odpoveď na otázku, na ktorej nástojí Petr Schnur.

Tu ale musím ešte nástojčivejšie zdôrazniť, že je to moja odpoveď, môj osobný názor, ktorý nie je nijako “oficializovaný” tým, že je publikovaný v bulletine vydávanom EIT. Zároveň sa z medzí EIT nijako nevymyká, lebo jej ustanovujúcim princípom je slobodná diskusia o metódach zápasu na obranu pracujúcich. Tak francúzska Strana pracujúcich, ako i celá EIT združujú štyri hlavné tradičné ideové prúdy robotníckeho hnutia, trockistov, komunistov, socialistov a anarchistov (dodajme, že z každého z vymenovaných smerov len niektorých, dá sa povedať práve takých, ktorí sa nevzdali princípu triedneho boja), a každý člen má voľnosť prihlásiť sa alebo neprihlásiť sa k niektorému z týchto prúdov. EIT žiadnu “oficiálnu” ideológiu nepozná, jej zmyslom je združovať aktivistov na obranu sociálnych záujmov pracujúcich. Ja osobne považujem odmietnutie záväzného ideologického rámca ako základu pre politické združovanie a súčasné zdôraznenie triedneho boja ako jeho zmyslu, teda myšlienku, ktorú inšpiroval Pierre Lambert, a stelesnenie tejto myšlienke vo francúzskej Strane pracujúcich a v EIT za epochálny prevrat v dejinách hnutia pracujúcich a za jediný rozumný predpoklad pre obnovu hnutia. V každom prípade to otvára cestu pre moju účasť. Nazdávam sa pritom, že je dosť ľudí, ktorí považujú účasť na večnom zápase ľudských bratov, ktorí sú pod kolesami spoločenského vývinu, za dôstojný spôsob ľudského života. Práve takýchto ľudí upozorňujem na myšlienku a skutočnosť EIT. Je určite bližšia evidentnej sociálnej realite sveta kapitalistickej globaliezácie než “moderné” teórie zeuropeizovaných komunistov - ktoré sú v skutočnosti len opakovaním novinky tých socialistov z prelomu 19. a 20. stor., ktorým sa zachcelo ministerských kresiel. Z tých istých motívov tie isté teórie!

Pri našej diskusii si musíme uvedomiť jeden rozdiel: na jednej strane je história revolučných bojov v tej či inej krajine, prípadne úvahy o jej sociálnych silách, osobnostiach, okolnostiach atď., - a na druhej strane zásadné zamyslenie nad žiadúcimi metódami našich snáh. Aj takéto uvažovanie samozrejme zahŕňa historickú skúsenosť, ale vždy bude jej čírou abstrakciou.

V akej sme MY situácii a čo sa od nás žiada? Nie sme Posledný súd - Dejín ani jednotlivcov, a nie sme ani krúžok pozitivistických bádateľov v nejakom historickom seminári. Nie sme, našťastie, ani revolučná skupina, ktorú postretla tá (myslím) najhoršia tragédia, že jej spadla do náručia moc, ktorú si nežiadala. Žiada sa od nás, aby sme na príp. použitie svojich príp. nasledovníkov zdôvodnili svoje hodnoty a svoje skúsenosti a vyjadrili svoj názor o chybách, ktorých sme sa dopustili. Toto je ten odkaz budúcim, pre nás povinný, pre našich nasledovníkov nezáväzný.

Za najdôležitejšiu skúsenosť našej generácie považujem nacizmus a jemu príbuzné hnutia, ktoré sa niekedy označujú súhrnným pojmom “fašizmu” (nepresnosť tohoto termínu ponechávam stranou, nie sme v historickom seminári a ide mi tu teraz len o komunikatívnosť). Podstatou tohoto typického javu XX. storočia nie je ani tak jeho charakter najagresívnejšej formy imperializmu, ale predovšetkým masového sociálneho hnutia, ktoré nadobudlo útočne antihumánny, ľudobojský charakter. Toto som si uvedomil na základe svojich vlastných výskumov ešte pred rokom 1968. Ale len potom, čo som sa dostal úplne von z dobre zazátkovanej fľaše Husákovej krajiny, som s ohromením zaznamenal naliehavé, už dobové varovania Leva Trockého, že demokracia, ktorá pohŕda sociálnou spravodlivosťou, sama podrezáva konár, na ktorom sedí, lebo usmerňuje vykorisťované masy do fašistického koryta; že tieto ugniavené masy nie sú schopné pochopiť ich vlastný záujem na politickej demokracii, ktorá im nedáva chlieb, takže ich nemožno nadchnúť pre obranu abstraktných politických slobôd. Je ťažko pochopiť, prečo zostalo toto varovanie nepočuté v tridsiatych rokoch. Ale ako možno pochopiť tú katastrofálnu zaslepenosť celej súčasnej oficiálnej svetovej politiky, ktorá nielenže sa nijako nepoučila zo strašnej skúsenosti nacizmu, ale naopak, osmelená pádom ZSSR a pozbavená nutných ohľadov na starú veľmocenskú rovnováhu, prešla do generálneho útoku proti všetkým sociálnym vymoženostiam minulých dvoch storočí a systematicky rozširuje priepasť medzi bohatstvom a chudobou?

Sami jste, páni, toho vinni,že bída z lidí vlky činí a vlky z lesů žene hlad ! - to malo byť dobre počúvané už v tridsiatých rokoch. Ale čo dnes? Ako sa má človek vôbec ešte cítiť na pôde reálneho a racionálneho sveta, keď je táto základná skúsenosť ignorovaná aj napriek tomu, že hladnými vlkmi sa dnes stávajú celé národy, ba celé kontinenty? Miliardám ľudí sú tradičné liberálne hodnoty sveta bielych nieže už len ľahostajné, ale stávajú sa im priam symbolom satana. Ako sa vyrovnať s tým, že aj inteligentní, zodpovední ľudia, ktorí človeka obklopujú, považujú záujem o sociálnu otázku za neschopnosť oddeliť sa od komunistického myslenia, príp. za akúsi čudnú reminiscenciu na sentimentálnych románopiscov 19. storočia? Kto je vôbec v tomto svete dnešných sebavedomých víťazov schopný pochopiť, že budúci najviac ohrození budú ich vlastní potomkovia, dediči súčasných bohatých?!

Nemožno nepozorovať, že jednou z príčin súčasného triumfu neoliberálnej idey na celom svete je stále neprekonané dedičstvo antihumánnej degradácie sociálneho hnutia, ktorá vyvrcholila “stalinizmom” (čo je ďalšie vágne označenie, používané tu len v záujme rýchlej komunikatívnosti). Žiaľ, pred takto vymedzenou zodpovednosťou niet abolície pre nikoho z nás, kto si neváhal vziať na vlastné plece zodpovednosť za sociálne/socialistické hnutie. Boli to snáď nepriatelia nášho hnutia, ktorí spôsobili, že zostali nepočúvané napr. už tie spomenuté výstrahy pred dôsledkami diktatúry proletariátu, vyslovené na pôde 1.Internacionály? Neútočím proti predchodcom, naopak vždy ich ospravedlňujem zdôrazňujúc ľudskú neschopnosť dohliadnuť koncov. Ale kde nájsť ospravedlnenie pre nás, túto generáciu? Ako je možné, že sa celé polstoročie prešľapovalo a uhýbalo namiesto rozhodného odsúdenia zločinov verejne priznaných? A čo horšie, ako môžeme dovoliť, že sociálne hnutie, ktoré sa začína obnovovať, má stále sklony ospravedlňovať to, čo je absolutne neospravedlniteľné?! Kto je za toto zodpovedný, ak nie my?

Budem teraz - niekoľko viet v nasledujúcom odstavci - hovoriť ako historik. Pýtam se Petra: a prečo práve Castro? Na “ospravedlnenie z moci” (s odkazom na jej nevyhnutné dilemy) má predsa rovnaký nárok každá historická postava, Nabuchodonozor i Napoleon, tiež Stalin. Už dlhší čas sa veľmi zabávam, čítajúc štúdie historikov-expostbojovníkov proti tomuto besovi. Tak napríklad jeho zmluva s Hitlerom v r. 1939: všetci sa varujú povedať tú jednoduchú pravdu, že Stalin mal podobný problém západovýchodnej dilémy ako Nemecko i Japonsko - lenže, na rozdiel od nich bol oveľa viac v pozícii nákovy a nie kladiva. Nezaslúžil by si, aby sa pripomínalo, že sa zúfalo snažil, aby doňho nebúšili dvaja zrazu? - Paradox je, že napokon to teraz nebudem zdôrazňovať ani ja - z úplne opačných dôvodov ako “kolegovia” historici-služobníci dnešného panstva: Ide o to, že ideové spory sa neodohrávajú v “čistej” podobe, ale vždy (niekedy viac a inokedy menej) je k nim primiešané aj čosi nepovedané. Nech si to napr. ja ako príp. autor želám alebo nie, obhajoba Stalina, Gottwalda (atď.) sa dnes bude čítať ako obhajoba ich teroristickej praxe; bude to tak z viacerých dôvodov, a jedným z nich bude neochota “určitých kruhov” rázne odmietnuť teroristickú prax stalinizmu - čo si však obhajcovia tejto praxe neodvažujú otvorene povedať, lebo to t.č. nie je módne. Lenže to nie je problém zbabelosti len ich samých! Celý národ vychovali tak, aby s takýmito spisovateľmi, s takýmto svojím “svedomím” rátal a takto ich aj čítal. (Napokon - takých, aký je on sám.) Všetci vieme, o čom tu je reč. Táto skutočnosť, bohužiaľ, obmedzuje moju slobodu prejavu, ak chcem zohľadniť komunikatívnosť s týmto národom, takým aký je, dvojnárodom česko-

slovenským. Toto nevyslovené, ale vždy prítomné a pôsobiace treba brať do úvahy najmä vtedy, keď chcem povedať čosi zvlášť naliehavé. Vedel by som neraz, ako historik, v jednotlivostiach povedať čosi na obhajobu Stalina, ba i toho hnusného Gottwalda či Husáka. Ale mojou prvoradou starosťou nie je tzv. historická spravodlivosť pre nich, ale zodpovednosť za sociálne hnutie v tejto jeho etape a na tomto osudovom rázcestí. Nemôžem nijako problematizovať odsúdenie stalinizmu. A to, že práve ja ako aktivista sociálneho hnutia som si zrejme viac ako iní vedomý toho nebezpečenstva, že naše hnutie môže znovu a ľahko vyústiť do totalitnej a neľudskej diktatúry (ako sa už stalo), ma zaväzuje, aby som ho zo všetkých síl proti tejto chorobe vyzbrojoval. Ešte omnoho viac ako o pokračujúcu diskreditáciu hnutia pred svetom mi tu samozrejme ide oň samé: nerozhodné prešliapávanie hnutia zoči-voči kategorickej nutnosti bezpodmienečne odsúdiť represie spáchané v mene socializmu a usilovne a z vlastnej potreby hľadať ich príčiny samozrejme svedčí o vnútornej chorobe.

Toto je ten dôvod, prečo natoľko nástojím na kategorickom odsúdení represií spáchaných v mene socializmu, prečo odmietam filozofovať o akýchkoľvek takzvaných alebo trebárs aj skutočných poľahčujúcich okolnostiach. Nenahradzujem Posledný súd, ani jeho predsedu, ani žalobcu ani obhajcu. Mám zodpovednosť za budúce hnutie, za podnet, aký sa jemu dostane na základe mojej životnej skúsenosti. Preto v tomto smere vždy radšej na pílu pritlačím.

Premárnilo sa najmenej polstoročie systematického skúmania, či pôvod zvráteností nie je už v samých koreňoch sociálneho hnutia, prípadne prečo bola tak zrejme nedostatočná jeho imunita. Je prirodzené, že Chruščovovi stúpenci sa spokojili vysvetlením, že príčinou všetkého zla je Stalin. Ale aj Stalinovi dávnejší odporcovia a obete (teda predovšetkým anarchisti, trockisti a - vtedy ešte existujúci - ozajstní nekomunistickí socialisti) sa obmedzili na pripomínanie krívd na nich napáchaných; hľadanie koreňov deviácií v spoločnom “genetickom” fonde zostalo bokom. Stalo sa oborou vyhradenou pre služobníkov kapitálu, a ich usilovná činnosť potom vyvolala obrannú reakciu hnutia proti tejto téme ako takej. V tejto atmosfére sa stratilo to, čo bolo tak potrebné pre nás: odhaliť hlboké korene chorôb v záujme zachovania hnutia ako nástroja na obranu sociálne slabých, nástroja triedneho boja.

Diskusia s Petrom Schnurom mi umožňuje vypreparovať a demonštrovať jedno z týchto vlákien počínajúce už hlboko v koreňoch. (Netvrdím, že odhalím univerzálnu a jedinú príčinu všetkého zla.) Vlákno zla patrné v koreňovom bale možno zreteľne pozorovať v Guevarovej úvahe pod hviezdnym nebom. Nazvem ho charakteristickým impersonalizmom a jednostranným kolektivizmom ako typickými rysmi sociálneho hnutia. Pocit, ktorý Petr zaznamenáva u Guevaru, možno nájsť už viac ako sto rokov predtým, napr. u Heinricha Heina. Kdesi vo svojich denníkoch sa zamýšľa nad Marxovým projektom diktatúry proletariátu: keď sa uskutoční, čo bude s mojimi veršami? Negramotné stareny budú trhať papier na kornúty z mojich kníh! Aby napokon zakončil úvahu uspokojením nad takouto budúcnosťou - v mene sociálnej spravodlivosti pre tých chudobných. Heinov prístup bol typický pre všetkých hlboko mravne motivovaných komunistických intelektuálov, bol pre nich mravnou normou. Výsledky z druhej strany, na konci vývinu, máme najlepšie zachytené v Doznaní Artura Londona, spomienkach Laca Holdoša atď.: pokorujúce doznanie sa komunistického aktivistu k nespáchaným činom proti strane, ktoré totálne neguje celú jeho osobnosť, sa vysvetľuje nielen fyzickým mučením, ale aj depersonalizáciou ako princípom drezúry člena komunistickej strany. Uprednostnenie záujmov Strany pred vlastnou osobnosťou bolo obľúbenou témou komunistických básnikov (Majakovskij!) a základnou hodnotou všetkých pojednaní o komunistickej morálke. Dovedené do konca, úplné sebazhanobenie možno potom považovať za vrcholný dôkaz oddanosti, tj. najvyššej mravnej úrovne komunistu... (Na okraj: nesúvisí rezistenčná sila Gustáva Husáka, jeho neochota na doznanie práve s tým, že tejto mravnej schéme nikdy nebol poplatný, čím po celý čas svojej kariéry vyvolával nenávisť v radoch komunistov?)

Skôr ako napísal svoje osobné svedectvo Artur London, s neuveriteľnou jasnozrivosťou už v rokoch 1938-40 bola o probléme napísaná geniálna štúdia: román Arthura Koestlera Tma napoludnie. Koestler abstrahuje od všetkých tzv. historických reálií a od každej individuality; vytvára vymyslenú osobnosť zloženú z osudov a individuálnych čŕt mnohých odsúdených popredných boľševikov, aby si tak umožnil maximálne zobecnenie, zostup až na samé dno. Depersonalizácia je na príčine, odpovedá - všetkým od Heinricha Heina až po Ernesta Guevaru, všetkým, čo sa dali zmámiť týmto jedovatým ovocím. Samozrejme je to aj Koestlerova osobná výpoveď aktívneho účastníka svetovej revolúcie, ktorý po moskovských procesoch vystupuje zo strany. Ale práve v tejto súvislosti chcem zdôrazniť aj druhý plán Koestlerovej analýzy, ktorý zostáva nespozorovaný za jeho oslnivou analýzou stalinského teroru ako historického javu: je ním dôraz na zdanlivý paradox: depersonalizácia ničí nielen slobodu, ale aj solidaritu. Koestler vŕši argumenty o tom jeden nad druhý tak na rovine indivídua, jeho povinností voči druhým ľuďom, myšlienke a ľudstvu, ako aj na úrovni kolektívu. Symbolickým vyjadrením na úrovni individuí je tu akási štúdia správania sa dvoch väzňov, popredného komunistického intelektuála a jednoduchého dôstojníka, žizň za carja: ten druhý, s tradičným záujmom len o pijatiky, ženy a kone, má napokon nielen viac ľudskej dôstojnosti a seba-

vedomia, ale aj solidarity s blížnym - je teda sociálnejší a mravnejší. Paradox je zdanlivý, lebo len prísne seba-vedomie je predpokladom vedomia povinnosti -- a s ňou aj solidarity vychádzajúcej z vnútornej potreby celistvosti jedinca, a nie nadiktovanej vonkajším príkazom, a teda vždy nespoľahlivej.

Kolektív, keď je depersonalizovaný, sa stáva tupým, manipulovaným a sebeckým davom. Na záver diela sa pohľad rozšíri na celú sovietsku spoločnosť, ktorá je charakterizovaná ani nie tak (pokračujúcim) civilizačným zaostávaním, ale najmä mravným regresom: poklesom spoločenskej solidarity v dôsledku depersonalizácie. Starý mrzák a večný bedár podpíše rezolúciu za trest smrti pre svojho milovaného bývalého veliteľa z občianskej vojny - veď on sám sa popľul a vyzýva na podporu Strane, a okrem toho nepodpísať by znamenalo riskovať, že človeka z bytu do väzenia vyhodí vlastná dcéra, z najnižších pohnútok organizátorka rezolúcie... Tu nie je teda žiadna Scylla a Charybda: depersonalizácia a nesloboda vyvoláva desolidarizáciu.

V komunistickej reči sa nezvyklo užívať zámeno 1. osoby jednotného čísla (stále znova zdôrazňuje Koestler) a mne sa tu nežiada provokovať na úkor komunikatívnosti. Napriek tomu poviem, že ja, totálne a celoživotne pohrdajúci kapitalizmom a jeho hodnotami, postavený silou mocou a nechtiac pred spomenutú idiotskú dilemu, vždy znova a s presvedčením zvolím nie nakomandovaný "socializmus", ale slobodu a personalizmus - o. i. aj preto, že bez neho by výsledkom akéhokoľvek sociálneho usporiadania a sociálneho zápasu vždy znova bola nie solidarita, ale desolidarizácia, dnes v podobe sprostého konzumerského davu. Tu máme napokon i časť odpovede na otázku o príčinách dnešného duchovného rozvratu, ktorý je rozvratom solidarity, ale i na to, prečo sa socializmus dve desaťročia po páde sovietizmu stále len potáca od dvadsiatich k dvom. Nech je zatratený, keď sa za dve stáročia nedokázal vyrovnať s tým, čo tiež pre jeho dobro vybojoval liberalizmus! - dalo by sa povedať.

Jednostranný kolektivizmus ("jednotlivec nič, celok všetko") je nepochybne jedným zo základných znakov totalitarizmu, presnejšie by som snáď mal povedať jeho historicky známych foriem (lebo teoreticky sa mi vidí totalitarizmus celkom dobre možný aj na báze bezbrehého individualizmu). O kolektivistický princíp sa opierajú všetky tri známe varianty totalitných režimov, komunistický, nacionalistický i kresťanský. (Toto rozdelenie je schematické, ani nehovoriac o tom, že klasifikuje podľa ideologickej tváre a nie podľa štruktúry, teda len povrchovo; v skutočnosti bola aj ideologická tvár jednotlivých režimov synkretická - napr. kresťanské totalitarizmy španielsky a slovenský sa zároveň výrazne manifestovali nacionalisticky, kým kresťanský Stroessnerov Paraguaj dokázal zmiešať jedinú samospasiteľnú štátne uznanú cirkev s ohľadom sociálnym. Toto tu ale píšem len na okraj, nemôžem sa na tomto mieste týmito otázkami zaoberať.) Všetky zatiaľ historicky známe totalitné režimy sa opierali o kolektivistický princíp - a ten je napokon aj to hlavné, čo ich pri povrchovom pohľade spája. Napokon nepotrebujeme žiadnu historiozofickú špekuláciu, vychádzajme zo svojej skúsenosti: každý sa predsa ešte pamätá, že ideálom kádrového posudku bolo obdržať vysvedčenie o "povahe veselej kolektívnej". Čo sa historických argumentov týka, najlepší dôkaz podáva extravagantná výchylka nasledujúca po zrútení "socializmu": keď sa pretrhla kolektivistická reťaz, zrútilo sa všetko do výstredného individualizmu.

Nemusíme sa pri svojom skúmaní obmedzovať len na diktatúry totalitné. I tradičné diktatúry autoritatívne (napr. vojenské) sa opierajú o kolektivistický princíp, ba dalo by sa povedať, že každý despotizmus v histórii predpokláda tupý, zmanipulovaný, depersonalizovaný dav ako najmocnejšiu silu útlaku. Predstavujem si, že aj tie úbohé obete "bohom", ktorých spútaných vhadzovali do bažín starí Germáni, boli vtedajší inakomysljaščije a že ich obetovanie bolo diktované vysoko racionálnou požiadavkou moci, spoločenskou potrebou identifikácie kmeňového náčelníka s ovládaným davom, jeho základnými hodnotami a predstavami. Lebo práve na tomto princípe, na tejto prvoradej potrebe sú založené všetky despocie od vekov do vekov. Bez spoločenského súhlasu sa vládnuť (dlhodobo) nedá, nielen v modernej dobe. I despocie dávnych čias boli podľa môjho názoru terorom v zhode s duchom času, tj. so základným systémom hodnôt daného spoločenstva -- terorom kolektívu proti odlišnému jedincovi. Tak bolo v čase, keď ľudstvo (príp. dané konkrétne spoločenstvo) ešte nepoznalo stáročia neprestajného úsila človeka o personalizáciu, o vedomie individuálnej dôstojnosti a slobody --- ktorá sa presadila vďaka tým tisíckam horiacich Hraníc Pravdy, a ktorej sa nemožno za žiadnu cenu, za žiadnu cenu, za ŽIADNU cenu vzdať. A jedine tým, že sa jej nevzdáme, vytvárame predpoklady pevného solidarizmu.

Tu sa prirodzenou cestou dostávam k ďaľšej téme diskusie s Petrom, totiž k náboženstvu. Nie je to odľahlá téma, jeden argument som už uviedol. Ešte dodám, že socialistické hnutie si toho bolo vedomé. Pripomeniem len, čo priamo súvisí s našimi dejinami, Pierre Lerouxa a George Sand, ktorí spájali moderný socializmus s náboženstvom husitov, a Engelsa a Kautského, ktorí opakovali tú istú myšlienku v marxizovanej podobe. V podobných poznámkach by som mohol rozsiahle pokračovať. Nezvyk znamená skôr návyk na doterajšiu jednostrannú interpretáciu. To len na okraj, teraz k veci:

Nie sme natoľko nemúdri, aby sme hodnotili "lepšie" a "horšie" náboženstvo. Je to navýsosť intímna záležitosť človeka a čo je dobré pre jedného, môže byť až neznesiteľné druhému. Napr. jeden človek naprosto neznáša duchovnú autoritu - kým druhí bez nej nevedia žiť. Nečudo, že ak sa niečo, čo bolo dobré pre jedných, nasilu vnucovalo druhým, boli výsledkom stáročné úporné vojny. Predmetom našej polemiky ale nebolo a nie je náboženstvo ako superintímna vec človeka, ale ako faktor spoločenský. Petr mi to pripomína, a ja rád uznám, že píla, ktorú spoločne ťaháme, je v tejto veci lepšie vybrúsená na jeho stranu, že on píli prenikavejšie. Vďaka tomu sme sa dostali na jadro.

Náboženstvo má spoločenskotvornú rolu od samého počiatku, počiatku svojho i ľudského rodu. Lepšie povedané, od počiatku ľudského rodu plní funkciu jednak superintímnu a jednak spoločenskotvornú, pričom jeho najväčšia prednosť je v tom, že umožňuje zároveň oddelenie týchto dvoch rovín i ich prerastanie, čo je v záujme aj jednej aj druhej funkcie potrebné. Slúži človeku (funkcia intímna) ako posila v jeho všadeprítomnom strachu z nepriateľského sveta a najmä ako útecha zoči-voči ťažkému poznaniu nevyhnutného vlastného konca. Táto funkcia sa od počiatku tzv. vedeckého socializmu až do čias nedávnych komunistických ateistov (mám na mysli tých poctivých) skôr zdôrazňovala, považovala za síce reálnu, ale akosi človeka nedôstojnú - čo je doista svedectvom nie práve vysokej úcty a lásky k človeku.

Spoločenskotvorná funkcia náboženstva bola v socialistickej tradícii nedoceňovaná. Súvisí to s predstavami o pôvode štátu, rodiny a súkromného vlastníctva. Zvlášť anarchisti, ale pod ich vplyvom aj väčšina všetkých socialistov považovali projekt spravodlivého spoločenského usporiadania za prirodzený, teda prírodou daný a potom ľuďmi nešťastne opustený. Ide v podstate o aplikáciu myšlienok J.J. Rousseaua, a tá je len modernou verziou starého mýtu o zlatom veku. V tejto perspektíve sa náboženstvo chápe ako zlo - snáď ešte viac ako štát. Vidí sa len jeho sociálne-manipulačná rola, a tá sa považuje za len a len zlo. Dnes je zrejmé, že spoločenskotvorná rola náboženstva sa neobmedzovala na sociálne-manipulačnú, a ani samotnú techniku sociálnej manipulácie že rozhodne nemožno považovať jednoznačne za zlo, skôr by sme sa na ňu mali pozerať ako na techniku, ktorá ako taká je mimo dobra a zla. Prednosťou náboženstva vo všetkých spomenutých ohľadoch je jeho metafyzický presah. Dáva mu silu a ťažko vyvrátiteľnú presvedčivosť, v ohľade spoločenskotvornej funkcie zabezpečuje trvácnosť a relatívnu nezávislosť na dočasných výkyvoch.

Vedecké školy 19. stor. sa sporili, či dávnovek bol zlatým vekom alebo vekom kanibalov, odpoveď 20. stor. znie, že boli kmene také aj onaké; to isté treba povedať aj o prvobytných náboženstvách. Boli agresívne a ľudobojské, boli aj také, čo stimulovali spolunažívanie kmeňov. Snáď i veriaci človek dnes uznáva samozrejmosť vývoja náboženstiev a možnosť ich vývojovej kategorizácie. Tak ako iné útvary, aj náboženstvá vznikajú za určitých historických okolností a plnia určité historické poslanie, ale potom spravidla existujú bez ohľadu na ne, vyvíjajú sa podľa svojho a v rozličných náhodných historických okolnostiach nadobúdajú rôznu podobu a vykonávajú rozličné konkrétne úlohy. Toto treba pripomenúť aj z čisto praktických potrieb našej diskusie: keby sme si toho neboli vedomí, mohli by sme donekonečna prinášať dôkazy o raz "pokrokovom", raz "reakčnom" angažmán určitého náboženského systému v rozličných geografických a historických situáciách. Bez ohľadu na nekonečnú bohatosť konkrétne historických situácií ale existuje typológia.

Všeobecne sa náboženské systémy vyvíjajú od úzko kmeňových k regionálnym (v rozsahu kultúr a civilizačných okruhov), kontinentálnym a napokon globálnym. Ozajstná globalizácia náboženstiev sa začína takmer poltisícročia pred súčasnou ekonomickou a politickou (pojem svetových náboženstiev je známy od 19. stor.), ale podobne napredujú náboženstvá pred ostatnými civilizačnými faktormi už v predchádzajúcich etapách. Pritom existuje zaujímavý paralelizmus vo vývoji náboženstiev jednotlivých od seba izolovaných civilizačných okruhov, po prvý raz snáď viditeľný zhruba v 7. stor. pred n.l. - čo (pokiaľ je mi známe) ešte nebolo uspokojivo vysvetlené. Druhé také obdobie zreteľnej zmeny v pohľade na svet a človeka nastáva v čase okolo zmeny nášho letopočtu, do ktorej kladie svoje počiatky aj kresťanstvo. Kresťanstvo je výtvorom zodpovedajúcim vtedajšiemu univerzu rímskeho Stredomoria (hoci okamžite charakteristicky prerastá tento geograficko-civilizačný rámec). Zdajú sa mi veľmi výrečné symboly so vznikom kresťanstva spojené: Zo dvoch jeho židovských zakladateľov bol sv. Pavol, ozajstný tvorca systému a inštitúcie, rímskym občanom a zomrel v Ríme. O to viac je zreteľné, že v symbole kríža Ježišovho je obsiahnutá alej šiestich tisícok ukrižovaných spartakovcov. Tento symbol zároveň vystihuje aj tú skutočnosť, že spomedzi východných rítov, ktoré boli kultúrnou módou v Ríme prvých cisárov, je kresťanstvo jediným, ktorý obsahuje silné sociálne posolstvo. Toto znamenie zrodu overované potom viac ako podruhatisícročnou tradíciou podľa mňa zaváži viac ako výchylka niekoľkých posledných stáročí, počas ktorých prevažuje opozícia oficiálneho kresťanstva a sociálneho hnutia.

Nikto rozumný nebude popierať, že kalvinizmus je svetovým názorom gründerskej buržoázie, aj keď si dovolím v rámci našej diskusie opakovať, že je "reálpolitickou fázou" hnutia, na počátku ktorého boli rôzne "bratrské jednoty" (ako jav sociálny) a nizozemskí gézovia ("žobráci"), tj. partizáni, ktorí po úpornom zápase zlomili španielsku svetovú moc. Petr Schnur zdôvodnil veci presvedčivo - lenže drápkom uviazol v mojej pasci, keď uznáva zbožnosť ako hodnotu Kalvínovu. Ide o to, že toto neplatí len na úrovni osobnosti a spomenutej intímnej funkcie náboženstva, ale predovšetkým na úrovni jeho poslania spoločenskotvorného. Zbožnosť ľudových siekt a potom inštitucionalizovaného kalvinizmu bola odpoveďou na faktický ateizmus, ktorý v čase raného novoveku už hlboko rozožral katolícku cirkev (majúc počiatok dávno predtým) a ktorý ešte navyše, z mocensko-manipulačných dôvodov skrývaný, vyústil do náboženského cynizmu, typického pre renesančné pápežstvo. Ktorý naozaj katolícký teológ sa odváži na polemiku s týmto mojím tvrdením?

Našu diskusiu o amerikanizme/kalvinizme treba zasadiť do širšieho rámca vzťahu medzi sociálnym hnutím a kresťanstvom. Vzájomná opozícia prevážila dosť neskoro, nebola daná od počiatku. Začína sa spreneverou oficiálnej cirkvi jej funkcii záštity pre sociálne slabých, ktorá je súčasná s postupom skrytého ateizmu v jej vnútri. (Je to súvislosť len časová?) Naproti tomu ľudové sekty (ktoré sú samozrejmým výrazom sociálneho hnutia) húževnato nástoja na kresťanskej zbožnosti ! Po päť storočí (14.- 18.) ju zaťato bránia a spájajú svoju kritiku hierarchie s kritikou jej ateizmu, ale zároveň sa viac a viac vymykajú dogme. Hierarchia sa stále viac stotožňuje so svetom mocných a pri perzekúcii siekt sa nijako nezarazí pred cynickou perzekúciou zbožnosti ! Je si vedomá pohromy, ktorú na seba privoláva? (Prípad Savonarola: všetci moderní "humanisti" sa predháňali v jeho identifikácii s bolševikmi, diktatúrou fanatizmu a nekultúrnosti. Ale čo je to, aspoň pre nás a v tejto diskusii, za čudo, že ľudové hnutie so sebou nesie diktatúru a nekultúrnosť? A čo je to za samovražednú zaslepenosť kultúry, ktorá nevidí oprávnenosť savonarolovskej kritiky tyranie a asociálnosti Mediceovcov a myslí si, že problém sa vyrieši hranicami?!) - Ešte pre osvietencov je ateizmus životným názorom aristokrata. Len potom (konkrétne v 2. štvrtine 19. stor.) prichádza to, čo si katolícka cirkev tak mocne a dlhodobo žiadala: že sociálne hnutie začne radikálne odmietať kresťanstvo ako svetový názor bohatých a mocných. Keby boli mali Piovia len trošku menej lásky ku svojej svetskej moci a bohatstve a len máličko ozajstnej lásky k trpiacemu blížnemu, museli by pochopiť rozhorčenie anarchistov proti Bohu ako detinstvo, ktoré len seba samé usvedčuje zo zúfalej potreby spravodlivého božstva, a vyvodiť z toho závery pre svoju politiku.

Aké závery vyvodili naozaj, charakterizuje príbeh z roku 1849 v podaní Jana Nerudu (Romance italská, 1877-79): "Ugo Bassi, mnich a republikán,/ chycen Rakušany, vydán Římu;/ odsouzen jest k ztrátě posvěcení / a pak k smrti v sedmi pušek dýmu." Stalo sa po páde Rímskej republiky a návrate svetskej moci nad strednou Itáliou do rúk pápeža-primáša všetkých reakcionárov vtedajšieho sveta, počas ústupu garibaldiovskej kolóny z Ríma; Ugo Bassi bol ich poľným kňazom. Neruda opisuje stredoveký obrad drhnutia šije a dlaní tehlou a zatracovania na večnosť, a hrdú Bassiho odpoveď do tváre vrahom: "Však mne pozná Kristus, pozná mžikem,/ jak já jeho, mistra ctného: / podle lidstva reků kolem něho,/ praporu dle nad ním červeného! " - Čítajúc tieto verše, dobre vidíme, ako mocne sa musela hierarchia aj napriek anarchistom a potom vedeckému socializmu usilovať, a ako nezbytná v tom bola pomoc ruskej pravoslávnej cirkvi ako super-

reakčnej, super-asociálnej (topiacej sa v zlate v čase hladomorov) a navyše super-obskurantnej (exkomunikujúcej Leva Tolstého), aby sa otvorili vráta pre boľševické proticirkevné masakre.

Do tohoto historického rámca patrí aj Reformácia. V podaní jej dnešných oficiálnych historikov (súťažiacich s vatikánskymi o priazeň moderného človeka) je prejavom tej istej humanitnej tendencie ako renesancia; v skutočnosti je to na počiatku alternatíva k nej a reakcia na ňu, je nesená jediným (isteže utopickým) ideálom návratu k pôvodnému kresťanstvu (čo samozrejme nijako nevylučuje fakt, že je javom novej doby). Samozrejme tu môžeme podať len najhrubšiu schému - ale myslím, že bude dobré pokúsiť sa o ňu: Katolícka hierarchia sa jasne stotožňuje so starou mocou (a neoslobodí ju od toho žiadna reforma, až sa pomaly začne spamätávať len keď jej revolúcia, talianske risorgimento, pozbaví svetského panovania, tohoto jej tak milého bremena). Kalvinizmus, ako to definoval Petr presvedčivejšie než ja, sa nakoniec stotožní s buržoáziou, nastupujúcou k moci nad svetom (schéma!).

Pripomínam, že okrem kalvinizmu tu máme aj luteranizmus ako (hovorím len o spoločenskotvornej funkcii) od počiatku vedomý pokus o akýsi "historický kompromis". Musím ponechať bokom peripetie a výnimky, odvážim sa na zjednodušené, ale v hrubých rysoch ťažko vyvrátiteľné tvrdenie: jeho historickým plodom je nakoniec sociálny štát, ktorý bol donedávna reálnym faktom vo všetkých luteránskych krajinách - vrátane Nemecka, kde je luteránskym vkladom do národného dedičstva. Dá sa vyvrátiť táto zjednodušená schéma, ako podstatný rys ?

Je to pekná náhoda: prípad paraguajského jezuitského sociálneho štátu, ktorý v našej diskusii už po druhý raz spomína Petr, som ja použil pred asi 30 rokmi v "opačnom" význame - totiž hľadajúc historické korene totalitarizmu... Ale je to naozaj opačný význam? Podľa mňa nie! Je to ten istý význam sociálneho štátu a zriadenia, ktoré preto, že je sociálne a aby ním mohlo zostať, je aj autoritatívne, diktátorské. Možno znamenalo aj väčšie šťastie pre väčší počet ľudí, kto vie? Čo sa mňa týka, odvažujem sa len na tú jedinú odpoveď, že keby som mal v ňom žiť, celkom iste by som revoltoval už z dôvodu povinných spovedí, neznesiteľného pre mňa nároku na panovanie nad mojím svedomím a vnucovaného mi prostredníka medzi mnou a Bohom. Pripúšťam ovšem, že milióny iných jedincov to nemusia cítiť ako ja, ba naopak potrebujú to.

Myslím, že keby sme mali vybrať sociálne optimum (nehovorím o ideále, ale reálne existujúcich útvaroch!) z toho, čo história vytvorila pred svetovou katastrofou 1914, zhodneme sa na Bismarckovom (+ Lasallovom) sociálnom štáte, ktorý bol zároveň pomerne slušným právnym štátom. Ten vznikol na individualistickej, ale zároveň sociálnej tradícii luteranizmu, vďaka sile a demokratickému sebavedomiu nemeckej robotníckej triedy a nemeckého socializmu (Lasalla a "starého Engelsa", čo je môj pojem, ktorý som oddávna staval proti "mladému Marxovi" utopistov), a zároveň samozrejme vďaka výstrahe, ktorú dostala severonemecká vojenská, politická a priemyselná elita zoči-voči Parížskej Komúne, tj. dôsledkom reakčnej zúrivosti a triednej zaslepenosti francúzskej buržoázie. Tento "Bismarckov" nemecký sociálny štát bol zničený svetovou vojnou, pri čom na vývine k nej smerujúcemu sa nesporne spolupodpísala aj sociálna korupcia nemeckej robotníckej triedy nemeckým sociálnym štátom (lebo robotnícka trieda nebola a nikdy nebude aplikáciou starého pojmu Spasiteľa podľa návodu mladého Marxa, vždy bude len a len sociálnou kategóriou, ktorá podlieha vývinu a sociologickým zákonom).

"Bismarckov" sociálny štát ale stačil vytvoriť tradíciu - a tá sa výrazne prejavila v sociálnych opatreniach nacistického režimu. Prečo by malo prekvapovať, že nadobudla extrémne antihumánnu podobu? Sociálny faktor existuje, nech sa to komu páči alebo nie, nie je on ani stelesnené dobro ani zlo - keď sa demokratická buržoázia ukázala ako zaslepená (nehovoriac o ponuke, ktorú národu vtedy predkladali komunisti), nečudo že sa stal mocným nástrojom Hitlerovým. Stará tradícia nemeckého sociálneho štátu sa ale uplatnila po páde nacizmu, v podobe, akú nadobudlo obrodenie nemeckej demokracie: totiž výrazne sociálnej a pritom demokratickej, pôvodne na Východe i Západe. Vznikol moderný nemecký štát, právny (demokratický) a zároveň sociálny, a k tomu ešte navyše federálny, ktorý sa dá považovať za veľkú vymoženosť ľudstva na jeho historickej ceste.

Snáď takto, vďaka Petrovým argumentom a podnetom, je zreteľnejšia základná myšlienka tohto môjho ťahu našej píly. Korene zla, ktoré vyvrcholilo totalitarizmom, nachádzam v jednostrannom kolektivizme a kulte impersonalizmu. Tie sa prejavujú spolu s vášnivým zaujatím protikresťanským, ktoré je spočiatku typické predovšetkým pre anarchistickú zložku hnutia, ale postupne v ňom prevážilo celkovo (čo má svoje historické príčiny, ktoré sme tu v najhrubšom načrtli). Súbeh oboch procesov nie je náhodný, lebo zápas o personalizáciu zo stavu antického rímskeho pojmu človeka ako instrumentum vocale (ktorého ilustráciou je represia Spartakovho povstania) je historickou zásluhou kresťanstva. To sa v socialistickom pohľade negovalo a daň bola ťažká. (Škoda, že nemáme miesto na citácie, ktoré idú až po predkladanie spoločenstiev sociálneho hmyzu [a v ich vnútre používaných represií] výslovne ako vzoru pre budúcu slobodnú [!!] ľudskú spoločnosť, čo nájdeme i u takého vynikajúceho prírodovedca, sociálneho teoretika a všeobecne uznávaného ľudomila, akým bol Pjotr A. Kropotkin.) Lenže kresťanstvo muselo viesť boj o personalizáciu človeka nielen navonok, nielen tým, že v priebehu historických peripetií vtláčalo spoločnostiam svoj koncept prostriedkami sociálnej manipulácie s nimi, ale tiež a predovšetkým ako duchovný boj: muselo si svoj ideál vypracovávať. Jeho historické ideové a inštitučné formy sú typovo prejavom rôznych fáz tohoto zápasu, ortodoxia a západný katolicizmus sú podoby nižšie, a to vrátane jezuitského rádu a jeho sociálnych výtvorov (ktorý je, mimochodom, perfektnou paralelou boľševickej strany so všetkým všade). Formou z tohoto hľadiska (zápasu o personalizáciu) vyššou sú všetky sústavy reformačné, čo je práve podstata ich spojitosti s liberalizmom. S týmto dedičstvom sa preto nemožno vyrovnávať podobným spôsobom, ako sa anarchisti vyrovnávali s kresťanstvom, ale len a len tak, že treba ich zápas považovať za dedičstvo nám odovzdané - ktoré my sme povinní rozvíjať, zbavujúc ho negatívnych aspektov, na ktoré upozorňuje Petr. ALE TO LEN POTOM, ČO SI OSVOJÍME JEHO HODNOTY, NIE NÁVRATOM DO STAVU ANTE QUO.

Názory, ktoré tu obhajujem, nie sú až tak nové, ako by sa snáď mohlo zdať. Ak znejú nezvyčajne, je to vinou tých istých zločincov, ktorí zničili československý pokus o reformu 1968. Samozrejme si za všetko, čo píšem, za svoje názory a najmä za prípadné omyly ručím sám. Ináč ale v nejednom ohľade nadväzujem na to, čo tu vtedy už bolo. Bol tu napr. populárny "dialóg marxistov a kresťanov", v európskom i našom národnom meradle. Nechcem idealizovať, ale ťažko uprieť jeho marxistickým účastníkom nezištné, rýdzo ideálne motívy. Za nimi bolo, hoci snáď nie vždy splna vyslovené, vedomie tej úctyhodnej roly kresťanstva a ťažkej insuficience socializmu, spôsobenej práve nevedomím o tomto zápase a tejto zásluhe. Nie je náhodné, že takmer všetci komunistickí inšpirátori tohoto dialógu sa stali obeťou zločinca Husáka: nemožno nespomenúť aspoň Vítězslava Gardavského a Roberta Kalivodu (ktorý sa len po rokoch ukáže ako jeden z najväčších mysliteľov našej histórie, ako dôstojný dedič Chelčického). Čo sa týka vtedajších účastníkov kresťanských, zdá sa mi, že svoju vtedajšiu účasť dnes po páde komunistov skôr zamlčujú - čo by dokazovalo ich už vtedajšiu obmedzenosť, tradičný hierarchický prístup k Dialógu ako k diskusii s politickou mocou, ktorá je.

Komunisticko-kresťanský dialóg mal svoju paralelu v diskusii o otázke dedičstva liberalizmu a komunistického vyrovnania sa s ním, a obidve témy boli spojené s iniciatívou talianskych komunistov a ich vplyvom na nás. To bolo podnietené nielen politickou situáciou vtedajšieho Talianska, ale predovšetkým jeho duchovným dedičstvom - odkazom obete Ugo Bassiho, môžeme povedať. Zvlášť charakteristické bolo spájanie týchto dvoch otázok v diskusii o odkaze talianskeho risorgimenta. (Cavour a Garibaldi, dvojica pre Petra Schnura!) Nám, svojim obdivovateľom, predložili talianski komunisti veľkú tému "Dedičstvo európskeho liberalizmu"; na tomto projekte pracoval najmä dr. Oldřich Janeček, potom ďaľšia obeť Husákovho režimu. Jeho pokus o komunistické vyrovnanie sa s Palackým ako antikomunistickým liberálom už nemohol byť publikovaný.

Úctyhodný spoločenský výtvor, ktorým bol "luteránsky" sociálny štát a ktorý bol najmenej štvrťstoročie nie utópiou, ale reálnym faktom, je dnes všade odstraňovaný pod vplyvom samovražednej idey zaslepenej európskej buržoázie, ktorá si zmyslela dohoniť a predbehnúť USA, ale na rozdiel od Chruščova tentoraz americkými metódami. Dôsledky toho ani v nemeckom ani v európskom ani v celosvetovom meradle nemôžu byť iné než katastrofa. To je dôvod postaviť sa zo všetkých síl proti pohrome, ktorá prichádza. Je to spoločenská povinnosť toho, kto vidí dôsledky, a nielen nejaký sociálny sentiment, či nejaká utópia konečného Spasenia. Treba si uvedomiť, že od dejín žiadneho konečného spasenia niet, že musia byť vždy znovu každou generáciou vybojovávané; každá nasledujúca generácia má pritom zápas uľahčený obeťami predchodcov, ale zároveň má stále naliehavejšiu zodpovednosť za vybojované hodnoty dávneho zápasu o povznesenie človeka z animálneho (hoci trebárs aj kolektívneho) stavu. Dnes, ani nehovoriac o "Treťom svete", sú u nás, v bohatej Európe, zase desaťtisícky ľudí, ktorí žijú a zomierajú na uliciach našich miest, a čo je - aspoň mravne - ešte oveľa horšie, sú milióny jedincov, ktorí to nepovažujú za regres. Niektorí z nich spájajú nehanebný blábol o "pokroku" s údajnou úctou k judeokresťanskej civilizácii, a katolícka cirkev sa tým zväčša uspokojuje. Wojtyła akosi zabudol svätorečiť Ugo Bassiho, blahorečil Habsburga. Čo sa týka dedičov reformácie, poklesli vo svojich "najlepších" prejavoch ešte hlbšie, a nekrivdime Bushovi len preto, že má doláre a materiál: spomeňme českých samozvaných dedičov Chelčického, ktorí sa nehanbili schvaľovať bombardovanie Belehradu! Čo sa týka jedinečného fenoménu ruského pravoslávia, je neprekonateľný, ako vždy bol. Ešte nemali dosť, znovu glgajú zlato v čase súčasnej sociálnej katastrofy Ruska! Patriarcha oficiálne zatratil všetko, čo prišlo s pádom cárizmu a postuluje návrat pred rok 1917. Alexandr Meň, ktorý sa snažil otvárať zatuchnutý chliev ruského pravoslávia príkladom moderného katolicizmu, bol ubitý toporom (1990), a jeho vrahov iste nenajal Gorbačov. Boli tie strašné obete nadarmo?

To všetko sa nás samozrejme týka a sme za to napokon vo všeobecnom zmysle tiež spoluzodpovední. Naša konkrétna zodpovednosť je ale iná: v povinnosti usilovať sa ovplyvniť sociálne hnutie, povzniesť ho duchovne tým, že ho oslobodíme od jeho imanentného zla. Duchovná a mravná úbohosť dnešných neoliberálov ani tzv. kresťanov pre nás nesmie byť alibi. Nesmieme prepadnúť obrannej reakcii, musíme sa statočne vyrovnať so svojim dedičstvom, svojím zlom. Tiež toto je cieľom našej diskusie.

Keď sa idey i hnutia za ľudské práva zmocnila kapitalistická reakcia a urobila z nich hlavnú ideologickú zbraň proti nám, stalo sa tak preto, že sociálne hnutie sa nedokázalo vyrovnať s hodnotami liberalizmu ako etapou zápasu za personalizáciu človeka, ktorá je predpokladom zápasu za jeho solidarizáciu. Zápas o solidarizáciu je naším zmyslom, ale bolo naším historickým nešťastím, keď sme zavčasu nepochopili, že nemôže byť založený na návrate do stavu sociálneho hmyzu (spoločnosti Campanellovej utópie a stalinskej reality), ale jedine na víťaznom zápase vybojovanom liberalizmom i pre nás, ba snáď predovšetkým pre nás - lebo pre nás je východiskom. V našej duchovnej nedostatočnosti je naša časť spoluviny. Liberálne hodnoty najprv chronicky zanedbávané, potom pošliapané a socialistami z blata neočistené a nepozdvihnuté sa stali nielen zástavou, ale aj oprávnene bránenou hodnotou liberalizmu, jeho legitimizáciou.

Nazdávam sa pritom, že ozajstné vyrovnanie sa, akceptovanie ľudských hodnôt liberalizmu nám otvorí cestu nielen k zápasu o rozšírenie ponímania ľudských práv o takzvané práva sociálne, ale aj k ozajstnému rozriešeniu dávneho historického konfliktu pokročením na vyšší stupeň personalizácie človeka a jeho oslobodenia, ako aj jeho vyrovnania sa s Bohom, ktoré podľa môjho názoru (ktorý iste nechcem nikomu vnucovať) treba založiť na spochybnení univerzálneho ľudského práva vlastniť. Predpokladom tohoto spochybnenia, ktoré považujem za náš cieľ, je, ešte raz to opakujem, uznanie ostatných hodnôt vybojovaných liberalizmom.

domů