Príloha Bulletinu EIT č. 105

Jan Tesař

Ideál a reálna politika

(Priateľská polemika s Petrom Schnurom)

Petr Schnur spozoroval, že našej diskusii chýba jeden dôležitý aspekt a mal na výber, alebo to sám napísať alebo mňa provokáciou (ako hovorí) donútiť, aby som to urobil ja. Rozhodol sa pre druhé, v čom môžem vidieť alebo škodoradosť alebo poklonu, tj. presvedčenie, že to urobím lepšie ako on. Zostaňme pri tom, že uznávam nepochybnú oprávnenosť jeho pripomienky. Treba nám sa zhovárať nielen o VÍZIÁCH, ale tiež o reálnej politike.

Začnem ale priateľským varovaním Petra pred možnými následkami provokácií v česko-slovenskom prostredí, a to na základe vlastnej otrasnej skúsenosti. Treba pri provokáciách rešpektovať náš kultúrny kontext, v rámci ktorého je Che Guevara nie svätcom, ako u Schnurových milovaných Latinoameričanov, ale besom. Pevný bod, o ktorý sa človek chce oprieť, aby pohol zemeguľou, ho môže zradiť, keď má celkom inú “magnetickú hodnotu”. Moja skúsenosť s tým je dokonca dvojnásobná: Po kapitulácii Dubčeka a jeho partie v Moskve v auguste 1968 som napísal provokáciu, pýtajúc sa, akým právom oni odsudzujú Háchu a Tisa; vzápäť mi národ, pre ktorého bol vtedy ešte Dubček miláčikom, vďačne ďakoval, že vraciam česť háchovcom. Druhá skúsenosť: Koncom 70. rokov som hľadal účinnú stratégiu protinormalizačnej opozície. Poznajúc dobre dielo i životopis Ernesta Guevaru predpokladal som to isté u disidentov a sformuloval som svoje predstavy v porovnaní s jeho myšlienkami. Videl som totiž, že podstatou guevarovskej stratégie revolúcie nie je romantická kulisa, ale vytváranie nových, revolučných inštitúcií. Partizánsky boj, ktorý nemá front, umožňuje ústup a rozvíja sa podľa síl, umožnil Guevarovi postupne vytvárať revolučné inštitúcie, teda prekonať kritický moment každého povstania, ktoré núti revolucionárov, aby vstupili do konfrontácie s etablovaným režimom, nemajúc ešte svoje nové revolučné inštitúcie stabilizované. Toto je základné strategické poučenie z Guevarových skúseností. V čase rozkladajúceho sa totalizmu som aj ja považoval otázku vytvárania nových demokratických inštitúcií za kľúčovú, a zároveň som videl, že v danej situácii helsinských dohôd a procesu uvoľnenia v Európe je celá kulisa Guevarových escopet, prípadne kalašnikovov odmysliteľná, lebo režim bol zbavený možnosti dôraznej odpovede, represie. Začal som vytvárať zárodky nezávislých inštitúcií (samizdatové časopisy, Výbor na obranu prenasledovaných, nezávislé kurzy...) a cestu k slobode som videl v ich postupnej, ale nezvratnej inštitucionalizácii a získavaní stále nových prvkov uznania - ľudom, zahraničím, napokon chtiac nechtiac aj režimom. Túto svoju strategickú predstavu som aj spísal - argumentujúc práve Guevarom. Určite som tým prispel k pochovaniu myšlienky a sám výdatne podporil svoj image nebezpečného extrémistu, ktorý obdivuje nielen karbonárov, ale dokonca aj Guevaru. Nemyslím, že by sa od tých čias Guevarov obraz v našom kontexte posunul smerom k uznaniu, ako to predpokladá Schnurova provokácia.

Čo sa týka IDEÁLU, teda FIKCIE, mám ešte jedno poučenie celkom čerstvé. Ako je známe, v časoch Husákovho panovania boli historici pre úrady veľmi nepríjemní a teda často nútení robiť kompromisy medzi cťou a láskou k svojmu povolaniu. Mnohí boli tí, ktorí vynútenú kolaboráciu vykupovali hodnotným vedeckým dielom (a ja si to môžem dovoliť povedať, lebo som ich proti rigoróznym chartistom už vtedy verejne bránil). Medzi všetkými ale vynikal jeden, o ktorom každý vtedajší študent povie, že v kolaborácii naozaj nezostával na pol ceste. Okrem toho sa líši od iných ešte výraznejšie tým, že do služieb kolaborácie postavil aj svoje dielo. Volá sa Miroslav Hroch a dielo má varovný názov Příliš smělé sny (Praha 1986). Je to akási čítanka na výstrahu, ako končia rojkovia snívajúci o slobode - ozajstná esencia morálky “normalizácie”. Poznání marnosti je jej záverom. To je minulosť. A hľa, teraz nás práve tento pán presviedča o škodách, ktoré nám priniesla československá FIKCIA - a to v “česko-slovenskom dvojtýždenníku Mosty” (r. 14/2005, č.5, Národ si nelze vymyslet), teda tribúne pohrobkov zamatovej revolúcie a havlovského režimu. Z toho vidno, že niektorých spájajú IDEÁLY, iných odmietanie škodlivých FIKCIÍ.

Konflikt Castro-Guevara v podaní Petra Schnura je samozrejme literárna konštrukcia, inscenácia dvoch protikladných typov ctností. (Fiesco a Verrina v Schillerovom Janovskom spiknutí, “republikánskej tragédii”.) Všetko tu už bolo, prinajmenšom v zárodku. Preto to pripomínam. (Čitatelia si snáď všimli, že stále zdôrazňujem, že “socialistická” moc nemá monopol na základné problémy s mocou spojené.) Ale napriek tomu súhlasím: sú tu aj špecifiká, ktoré konkretizujú typus. Castro je z tohoto pohľadu dosť fádny, vlastne príbeh každého revolucionára, ktorý sa stane diktátorom. Má samozrejme ohromnú historickú zásluhu, pozemkovú reformu - revolučné vyriešenie otázky, ktorá je na celom kontinente základná. Preto sa tak dlho udržal pri moci. (Ale v Mexiku ju vyriešili tiež revolučným spôsobom, a dokázali pritom udržať politickú demokraciu.) Je nepochybné, že do náručia medveďa ho pchala idiotská politika Yankejov a že je to osud mnohých revolučných hnutí latinskoamerického kontinentu. (A nie len tam!) Myslím ale, že mu medveď aj vyhovoval, lebo ho ako svojho muža favorizoval proti iným osobnostiam, príp. smerom toho istého hnutia: umožnil mu teda rýdzo osobnú diktatúru, ktorou “socialistická” Kuba nepochybne je. Aspoň mne osobne nie je známy žiadny prípad, že by sa Castro pokúsil svoju pozíciu favorita nejako využiť v prospech demokratizácie, nech už doma alebo inde v bloku. (Takmer každý druhý z vezírov Kremľa také ospravedlnenie pre seba nachádza.) Skrátka: všedný príbeh. - Naproti tomu Guevarovi ani najväčší nepriateľ nemôže uprieť veľkosť a originálnosť. Keď ponecháme stranou osobnosť a pokúsime sa (v schnurovskom zmysle) definovať typus, povedal by som, že je nositeľom otázky, “či možno revolučným činom vyvolať revolučnú situáciu” - čo, preložené z marxistického jazyka, znamená, či môže byť násilným činom oslobodený človek (spoločnosť, národ), pre ktorý neznamená nesloboda ujmu natoľko, aby proti nej sám bojoval. (To je, mimochodom, veľký problém nášho J. M. Hurbana aj iných.) Z dnešného hľadiska sa zdá odpoveď jednoznačná - najmä od stola, z knižnice alebo sekretariátu politickej strany, ktorá hodnotí svoje reálne možnosti. Zápornú odpoveď ale problematizuje Guevarova mimoriadne silná a autentická osobnosť: počas svojej mladíckej cesty na motorke po Latinskej Amerike pochopil,že krajná bieda a vykorisťovanie vyvoláva a udržuje otrocké myslenie. Kruh príčin a následkov je uzavretý. Dokedy ešte? A dá sa večné opakovanie rozlomiť revolučným činom, spojeným s obeťou? Len toto je guevarovská podoba otázky, na ktorú chce Guevara dať odpoveď svojím životom. Zdôraznila ju aj sama jeho smrť v Bolívii (zradili ho dedinčania, ugniavení biedou až do imbecility) - keď prvé overenie na Kube naznačilo odpoveď kladnú. Myslím, že tu sú korene uctievania Guevaru ako svätca. Ale to sú skôr problémy teológie oslobodenia, v ktorej sa Petr vyzná lepšie ako ja. Malá provokácia na okraj: aký je tu rozdiel od Yankeja a protestanta Johna Browna? (Ešte sa k tomu vrátim.)

Odvažujem sa tvrdiť, že Guevara ani nepočítal s “víťazstvom” (v časnom, “materiálnom” zmysle) a podujal sa celkom uvedomelo na naplnenie životného poslania burcovať, udržiavať oheň vzbury, ktorý nesmie nikdy uhasnúť, lebo nikdy neustane snaha jedných ovládať druhých. Možno, že túto ideu ešte nemal v srdci počas boja na Kube. Určite ho k nej priviedla ani nie tak reálpolitika, ako vládychtivosť Fidela Castra a zmúdrenie ostatných kamarátov-barbudos, a celkom preukázateľne zapôsobilo poznanie Kremľa a Maa, vtedy mnohými považovaného za alternatívu. Nie som slepý, aby som nevidel, že Guevarove násilnosti, hoci revolučné, otvárali cestu k budúcim násilnostiam diktatúry ako dosť prirodzenému výsledku Guevarových kampaní, keby boli bývali skončili víťazstvom. Tak sa ale stalo len v jedinom prípade, na Kube, a vtedy sa Guevara vedel moci vzdať, “dezertujúc” k ideálu slobody.

Ešte upozorňujem, že Guevara nie je sám z tohto rodu. Jeho predchodcom je Trockij (hoci má ruky oveľa viac krvavé) a súčasníkom, síce menej populárnym, ale podľa mňa ľudsky ešte rýdzejším Ahmed Ben Bella, napokon Guevarov priateľ. Obaja spolu zosobňujú odkaz k “večnej” idei slobody, ktorej pochodeň musí svietiť ponad časy, ktorej oheň musí byť za všetkých okolností udržiavaný a zachovaný, a ktorá je za všetkých okolností, ktoré človek nemôže predvídať, záchytným bodom, od ktorého sa bude odvíjať každý budúci zápas... čo je teda neporovnateľne dôležitejšie ako udržanie či stratenie panstva nad nejakou dolinou či krajinou. Táto myšlienka nemá nič spoločné so stratégiou, taktikou či reálpolitikou, nie je pre ňu podstatné víťazstvo v konkrétnom zápase, a práve preto je základom každého budúceho hnutia za slobodu. To je odkaz Ahmeda Ben Bellu a Ernesta Che Guevaru.

Ešte by som dodal (čo je iná téma, o ktorej sme už hovorili a o ktorej chcem písať ešte neskôr), že je samozrejmou povinnosťou každej nasledujúcej generácie zamýšľať sa nad odkazom predchodcov a obohacovať sa ich skúsenosťami a prehodnocovať ich; vďaka nim vieme viac ako oni. V danom konkrétnom prípade vieme, na rozdiel od Guevaru, že ani oslobodenie človeka od vykorisťovania a biedy neodstraňuje nebezpečenstvo prevrátenia revolučnej moci na moc útlaku (viď Daňkov úvod do našej diskusie). Guevara a Ben Bella to ešte nepoznali a nazdávali sa, že objavili príčinu “republikánskych tragédií”, nad ktorými sa zamýšľal Friedrich Schiller atď... My už to vieme - a preto diskutujeme.

Neviem, či som Petrovi na jeho provokáciu odpovedal lepšie, ako by to bol býval urobil on sám. Ale myslím, že v zhode s tým, čo chcel povedať.

Vonkajšie tlaky ako príčina zvratu revolúcie v násilnickú diktatúru je druhá Schnurova téma. Nesúhlasím s tým, že vraj “opomínaná”. Veď je to klasická výhovorka všetkých tyranov od nepamäti, že k teroru ich núti vonkajší nepriateľ. Stalin i Castro v tom len pokračujú, a ich omývači len reprodukujú výhovorky tyranov ako vraj dôkaz, že si už oni boli problému vedomí.

Aby sme sa vyhli zbytočným nedorozumeniam: stotožňujem sa s názorom, že súčasný hrozný stav všetkých krajín tzv. Tretieho sveta bol zapríčinený imperialistickými veľmocami a svetovými finančnými inštitúciami. Nepochybujem ani v najmenšom, že brutálny nátlak svetového kapitálu je príčinou nezdaru všetkých pokusov vzoprieť sa a vytvoriť novú spoločnosť, na ktoré sa kedysi (najčastejšie to bolo v 60. rokoch) podujali krajiny Tretieho sveta (napr. Alžírsko, Ghana...); len by som k tomu pripojil poznámku, že spoluvinníkom bol aj ZSSR, ktorý ich s úžasným cynizmom zneužil (Etiópia!). Nie som ale presvedčený, že keby nebolo tohoto tlaku, nebolo by ani krvavých diktatúr a úpadku. Skôr sa mi vidí, že i tak by nastal degeneratívny vývoj, hoci snáď menej krutý a náhly, a tiež by sa asi zachovali niektoré pozitívne zmeny. V prospech tohto názoru hovorí mnohonásobná analógia. Veď to v podstate vždy bolo tak.

Pokiaľ sa týka sovietskeho Ruska, vyslovil som svoj názor tak o boľševickom terore ako o účelovom obrábaní tejto témy súčasnými propagátormi neo-liberalizmu vo svojej obsiahlej recenzii na tzv. Čiernu knihu komunizmu a nechcel by som sa k tomu vracať. Preto len stručne: Argumentácia o zahraničnom tlaku ako príčine teroru je vyvrátená faktom samotného rozhodnutia o ozbrojenom povstaní, lebo to bolo rozhodnutie vedome rátajúce s oklamaním a znásilnením ohromnej väčšiny ľudu, roľníkov. História tzv. VOSR je jednoducho tragický príbeh postupnej porážky ruskej revolúcie tyranmi, zakončený dobytím Kronštadtu, hlavnej revolučnej bašty, čo bolo spojené s vyvraždením tisícov zajatcov, po celé roky najaktívnejších bojovníkov ruskej revolúcie. (Je náměstí Rudé,/ však revoluce není, konštatoval už v polovici 20. rokov Jaroslav Seifert, priateľ tejto revolúcie.) Je absurdné, keď sú protirevolučné činy vydávané za dôsledok vonkajšieho tlaku, okrem iného aj preto, že ťažko oslabili nové Rusko, ako štát konfrontované s inými mocnosťami. Hrozné výčiny tyranov, ktorí v skutočnosti potlačili ruskú revolúciu, zmocnili sa jej mena a legitimovali sa ním, neznesú ospravedlnenie ani z hľadiska obyčajnej ľudskosti. Vždy by mali byť používané ako odstrašujúci príklad, od ktorého sa každé budúce hnutie musí príkro odlišovať v záujme nielen dôveryhodnosti, ale aj v záujme vlastnej identity, udržania vlastnej čistoty.

Nechcem nič zjednodušovať a nikomu krivdiť. Ale znovu: ide o našu zodpovednosť. Ak si my chceme splnit svoju povinnosť, jednoducho musíme minulosť hodnotiť - vedomí si samozrejme toho, že mnohé, čo sa vidí ako dôležité nám, nebolo zjavné vtedajším; práve tak sa aj naši nasledovníci budú učiť z našich chýb. Treba aj to povedať, že dejiny, a hlavne dejiny revolúcií nie sú uskutočňovaním plánu hociktorej revolučnej strany, ale skôr živelným procesom. Napriek tomu je takáto strana takmer vždy pred slobodným rozhodnutím, či má po moci siahnuť, a je jej vysvedčením, na základe akých kritérií sa rozhoduje a aké dilemy vidí. Moc - alebo pokrok a povznesenie pracujúcej triedy? Ako všetci vieme, ani v ÚV strany boľševikov nebola v októbri 1917 jednota, či ísť do ozbrojeného povstania.

Petrove úvahy o americkej tradícii sú ilustráciou pre naše zistenie, že inštitúcie sa zvrhávajú v svoj vlastný protiklad. Ale to len potom, čo budeme spravodlivo konštatovať východiská a vývoj. Dávno pred nami to urobil Milovan Djilas. Vedený práve tými istými pohnútkami ako Petr Schnur vyzdvihol inšpirujúci odkaz americkej revolúcie, ba došiel až tak ďaleko, že práve ju, jedinú medzi všetkými, označil za bezvýhradne spravodlivú, pokrokovú a inšpirujúcu pre oslobodzovací zápas celého ľudstva. My starší si tiež pamätáme, ako na nás pred polstoročím zapôsobilo, keď sme sa zoznamovali s výkladom amerického dedičstva v spisoch Howarda Fasta, ktorý vyzdvihuje tradíciu nielen slobody, ale i solidarity. Americká história poskytuje dosť materiálu pre takúto syntézu: John Brown nepovstáva v mene vlastnej slobody či práva, ale proti otroctvu čierneho muža, ktorým on sám nie je, a tiež Lincoln je symbolom ani nie tak boja bielych drevorubačov z vidieka proti novoanglickej finančnej aristokracii, ale skôr oslobodenia čierneho ľudu. Vedie ho k tomu výrazná americká tradícia. Pre abolicionistické hnutie v USA je ťažké hľadať rovnako úctyhodnú paralelu kdekoľvek. V tomto zmysle syntézy je potom americká tradícia chápaná v mnohých krajinách, mnohými revolučnými hnutiami na celom svete. Všetky latinskoamerické revolúcie, na ktoré sa Petr Schnur odvoláva, považujú seba samých za pokračovanie odboja v Štátoch a tiež sa o ne opierajú. Vojna republikánov Benita Juáreza za podpory USA prekročila rámec púhej protikoloniálnej vojny a stala sa súčasťou ideovej výzbroje socialistických strán v Európe. USA zrodili kvakerov, radikálneho socialistu Jacka Londona, Joe Hilla i Johna Reeda. Keď Petr Schnur hovorí o Kube, zabúda, že ideológia kubánskeho komunizmu v interpretácii Fidela Castra je založená na José Martím a Máximo Gómezovi, národných symboloch spojených s USA a národnými povstaniami o USA sa opierajúcimi. A dokonca to platí i o Fidelovi samotnom. Atď. atď.

Ďalej nie je pravda, že by americká tradícia bola zformovaná len kalvinizmom. Práve naopak, severoamerické osady ako útočisko všetkých prenasledovaných (o.i. katolíkov vyháňaných anglikánmi) si vytvorili nezvyčajne široký vejár náboženstiev a svetonázorov, čo ich posunulo najbližšie jednak k schopnosti syntézy, jednak k prekonaniu toho, čo TGM neskôr nazval systémom hierokratickým - ku vzniku svetsky chápaného pojmu občana, vlády a štátu. Sám tento Masarykov pojem sa mohol zrodiť len z porovnania európskych systémov s US-americkým a podstatne charakterizuje Masaryka, ktorého sa Petr dovoláva, ako výrazný americký ohlas v česko-slovenskej tradícii.

Ale tiež kalvinizmus (pre Schnura pól zla) je vo svojom historickom pôsobení ako ideológia i tradícia omnoho rôznorodejší. Začína ako vzbura proti ďaleko najhoršej zo všetkých totálnych mocí, totiž pápežskej. Bola najhoršia preto, že bola súčasne duchovná i svetská, a pritom ako duchovná absolútna, s totálnym nárokom na svedomie (čo nepoznala žiadna absolútna moc svetská). Vo funkcii svetskej pôsobila nielen vo svojom vymedzenom priestore, ale osobovala si svetské práva aj v iných doménach, napr. právnu exteritorialitu, univerzálnu moc pekuniárnu, ba dokonca i trestnú právomoc (inkvizícia postihujúca prípadne i vysokých svetských feudálov). Bola to ozajstná hrôza popskej svetovlády, ako to charakterizoval český prekladateľ francúzskej voľnomyšlienkarskej piesne - a ja jednoducho nechápem, ako môže Petr toto všetko opomínať a pápežskú tradíciu len vynášať, dokonca i v konfrontácii s ideami americkej revolúcie.

Kalvinizmus môžeme charakterizovať ako “reálpolitickú” fázu vzbury, na ktorej počiatku je VÍZIA - napr. valdenských, Martínka Húsku či Petra Chelčického. V tejto reálpolitickej fáze a podobe sa iste stal ideológiou sebavedome nastupujúcej buržoázie. Ale vytvoril i iné hodnoty. Napr. výrazne poznačil historickú cestu našich susedov Maďarov, inšpiroval ich úporný viac ako tristoročný boj s Habsburgovcami, ktorý sa nakoniec skončil víťazstvom vlastnými silami a pričinením, bez cudzej pomoci a dokonca proti cudzej (ruskej) intervencii. Tiež Nizozemcov viedlo toto náboženstvo k vzbure a potom krutej osemdesiatročnej vojne s najväčšou vtedy svetovou veľmocou, a doviedlo ich k víťazstvu. To iste potom umožnilo, aby víťazní Nizozemci sami vytvorili nové svetové impérium a stali sa klasikmi novovekého otroctva. Ale na sociálnej základni nizozemskej ríše boli položené napr. základy medzinárodného práva, ktorého súčasné ničenie US-americkým imperializmom Petr Schnur právom kritizuje. Napokon tiež francúzska revolúcia má korene vo francúzskom osvietenstve, které sa vedome opiera tak o Nizozemcov ako o Angličanov, ich príklad a praktickú pomoc.

Cieľom týchto poznámok nie je polemika o historických detailoch. Ide o pochopenie, že máloktorá kultúrna forma má rysy, ktoré sa z danej perspektívy ukazujú ako jednoznačne kladné alebo jednoznačne záporné, že množstvo kultúrnych variant je bohatstvom ľudstva, lebo umožňuje nové syntézy a nové cesty vývoja, a že ho treba chrániť. Ide nám ďalej o nové overenie poznatku, ktorý bol východiskom našej diskusie, že inštitúcie, ba aj idey sa v priebehu svojho vývoja často obracajú na svoj protiklad, odcudzujú sa poslaniu, ktoré ich zrodilo, a dokonca sa stávajú zbraňou proti nemu.

Ale Petr Schnur, ktorý je jednostranný vo svojej historickej polemike, má pravdu v inom ohľade: len predmet jeho útoku je nesprávne označený. Nemá ním byť americká tradícia, ale jej súčasná interpretácia, a to česko-slovenskými americkými servilmi, ale aj súčasnou oficiálnou Amerikou a amerikanizujúcou sa Európou, ktorá chce prebiť Ameriku americkými zbraňami, “americkým spôsobom života”, tj. neo-liberalizmom, ktorý sa takto účelovo a s týmto politickým cieľom vydáva za esenciu americkej idey a jediný americký prínos svetu. Toto Petr Schnur cítí a tomu sa so všetkým dôrazom stavia na odpor, a v tom by som ho chcel zo všetkých síl podporovať.

Pokiaľ ide o interpretáciu “amerického sna” súčasnou oficiálnou US-Amerikou, ponechám to povolanejším. Tá kuriózna dvojica Juraja Krováka, toho troška prihlúpleho synčeka z bohatej rodiny zjavne plného komplexov, a jeho málo súcitnej vedmy, ktorá je naozaj stelesnením všetkých najhorších Petrom konštatovaných rysov protestantizmu, tá by si ozaj zaslúžila pero veľkého literáta inšpirovaného Freudom. Iní to môžu cítit ináč, pre mňa, ktorý som od chlapčenského veku obdivoval Strýčka Toma, Poctivého Aba, Benjamina Franklina a Občana Toma Paina, je dnešná USamerická skutočnosť bolestnou pripomienkou, že všetko, čo som miloval, nielen že odchádza, ale samo sa zhanobuje. Pokiaľ ide o súčasnú “Európu”, nachádza si v Amerike to, čo si želá. Ale všimnime si, ako sa v spoločných USA-českých i USA-slovenských manifestáciách zdôrazňuje všetko reakčné, brutálne a sociálne nezodpovedné, čo je spojené s americkou tradíciou, a ako sa úplne vytratilo (je zámerne a systematicky odstraňované!) všetko pokrokové. Spomenie snáď niekto veliteľa povstalcov z roku meruôsmeho Janečka - “Žižku Druhého”, z Čechov napríklad Pecku či Habrmana? Tí všetci (a mnohí im podobní) predstavujú v našej kultúre tú druhú Ameriku.

Lebo každá tradícia, každá udalosť, každá idea je v ďalšom priebehu dejín novo interpretovaná. Vždy je vecou interpreta, čo si vyberá a s akým cieľom. Každý potrebuje podľa svojho definovať svoje korene, určiť svojich predchodcov v dejinách. Definovanie predchodcov nie je vecou ich samých, a je prostoduché ich obviňovať z hľadiska toho, čo my chápeme ako svoje potreby - hoci sa to tak vždy znovu robí. Definovanie vlastných predchodov v dejinách je kultúrny výtvor toho, kto definuje, a nie toho, kto je používaný na posilnenie.

Nemyslím, že by na svete existovalo jednoznačné dobro, isteže existuje absolútne zlo. Ale väčšinou má ľudské dielo, teda aj idea, tie isté rysy ako človek, božské i diabolské, ying i yang. Nechcel by som sa nijako dotknúť veriacich kresťanov, ale nazdávam sa, že také rysy má aj kresťanstvo, ba aj Písmo sväté. Nachádzam napríklad výrazné rysy “popskej svetovlády”, teda aj inkvizície, v listoch apoštola Pavla. Kalvín nebol prvý a nemá monopol. Snáď každú ideu môžeme interpretovať proti človeku, pokiaľ si to želáme. Ide práve o tú našu vôľu, o to, čo hľadáme, čo chceme podporovať, šľachtiť, rozvíjať. Ide nám o spoločnosť slobodnejšiu, solidárnejšiu a ľudskejšiu, alebo o argumenty proti nej, o.i. tiež tzv. historické?

Myslím, že máme a musíme bojovať o.i. tiež za americkú tradíciu ako súčasť kultúrneho bohatstva ľudstva a nachádzať aj v nej inšpiráciu v zápase o ľudskejší svet; a svoje usilovanie máme chápať ako pokračovanie a syntézu všetkého, čo nachádzame v histórii ako kladné - ako zápas hodnôt, zápas kultúrneho usilovania proti barbarstvu a návratu doňho.

Na záver: mal som ešte jeden dôvod, aby som Schnurovu staršiu prednášku zaradil do našej diskusie. Je ním Schnurovo spontánne spojenie otázky VÍZIE s ideou ľudských práv. Je to logické, tak ako bolo logické, keď tieto dve otázky pred ôsmimi rokmi spojila Marie Novotná.

● Obhajoba tých práv, ktoré boli už skôr formulované a oficiálne prijaté (naposledy ako zhodnotenie kolapsu našej civilizácie, ktorým bola 2. svetová vojna, odpoveď na tento kolaps a prevencia proti jeho opakovaniu)

● ich moderná formulácia, tak aby zahrnuli ďalšie polstoročie dejinnej skúsenosti

● a potom zápas o presadenie tohto modernejšieho, rozšíreného pojatia - to je podľa môjho názoru tá správna reálpolitika VÍZIE (ktorá, súhlasím, by mala toto reálné politické úsilie prevyšovať, inšpirovať).

Toto by mala byť naša reálpolitika - a teda nie stotožnenie s nejakou určitou vládou, a tiež samozrejme nie snaha o dobytie moci. To považujem za hlavný podnet pre našu diskusiu. Bol by som rád, keby sa zamerala na otázku, ako konkrétne vyjadriť naše predstavy, ako by mala vyzerať súčasná, danému stupňu civilizačného rozvoja zodpovedajúca formulácia idey ľudských práv.

domů