XIII. Medzinárodné stretnutie odborárov v Ženeve 11. júna 2006

Patrick Hébert, Francúzsko

Som členom CGT-FO, organizácie, ktorá vznikla v dôsledku rozkolu francúzskej Všeobecnej konfederácie práce, CGT. - Už 13 rokov sa tu stretávame a vidíme všetci, ako za ten čas pokročila ofenzíva, ktorá v medzinárodnom meradle presadzuje dereguláciu a privatizácie. Každý rok o tom diskutujeme, každý rok to nadobúda nové, troška odlišné formy, ale napokon ide stále o to isté. Hovorím to preto, aby bolo jasné, že keď sa povie “obrana konvencií MOP a nezávislosti odborov”, neznamená to, že by sme mali za to, že konvencie MOP sú vrcholom dokonalosti, čosi dokončené, čo rieši všetky problémy odborového hnutia v medzinárodnom meradle. Takisto v národnom meradle, keď po sociálnom konflikte vyjednávame a prípadne podpisujeme kolektívnu zmluvu, dobre vieme, že ide o kompromis, ktorý bude slúžiť ako operný bod v ďalšom zápase za záujmy pracujúcich.

Otázkou nie je, či to, čo jestvuje, je dokonalé a uspokojúce natoľko, aby sa prestalo usilovať o lepšie. Otázka je, prečo a ako sa vlády usilujú odstrániť to, čo existuje, aby zničili všetky vymoženosti pracujúcich v medzinárodnom meradle i v každej jednotlivej krajine. Myslím, že v tejto ofenzíve zameranej na to, aby sa zničili všetky naše vymoženosti, je ústrednou otázka nezávislosti odborov - alebo, ak to chceme formulovať z druhej strany, otázka integrácie odborov v medzinárodnom meradle do procesu zavádzania “nového svetového riadenia”.

Súdruh, ktorý hovoril predo mnou, pripomenul úlohu CES (Európskej konfederácie odborov) v tomto procese. Pripomeniem, že CES sa na počiatku volala CESL, a to “L” znamenalo liberté, slobodu. Napokon aj CISL má to isté “L” vo svojom názve, a ja pripomínam, že to nie je púha náhoda, že v oboch prípadoch, keď išlo o reformu štruktúr, pred niekoľkými rokmi v európskom meradle a teraz vo svetovom, sa striasli toho “L”, ktoré znamená slobodu. To, čo charakterizuje CES, je práve to, že stratila svoje “L” a premenila sa v čosi iné než je odborová ústredňa. Veď CES si už dlhý čas nárokuje i praktikuje spoluúčasť na riadení v podobe účasti na redigovaní európskych direktív. Zatiaľ to sú len direktívy, lebo návrh európskej ústavnej zmluvy bol porazený, prinajmenšom zatiaľ; ale môžeme si predstaviť, že ak zajtra bude mať Európa ústavu, ako si to niektorí želajú, nebudú to už len direktívy, ale zákony.

Napokon vieme, že už aj tak majú tieto direktívy silu zákona. Napríklad vo Francúzsku je parlament z 80% zamestnaný jednoduchým prevodom európskych direktív do francúzskeho práva. CES sa priamo zúčastňuje na redigovaní spomenutých direktív a teda môže byť považovaná za zákonodarcu na európskej úrovni, čím sa prirodzene sama stavia do pozície nie odborov na európskej úrovni, ale vlády či prinajmenšom zákonodarcu. Od čias Montesquieua vieme, že musí byť oddelená moc výkonná od zákonodarnej. Ale na úrovni EÚ ani táto elementárna demokratická vymoženosť v skutočnosti nejestvuje, jediná európska komisia vykonáva zároveň moc zákonodarnú i výkonnú. CES má teda dlhodobú skúsenosť spoluvládnutia. My máme skúsenosť boja s ňou. [...]

Povedal by som, že zúrivé úsilie integrovať odbory do riadenia na úrovni medzinárodnej, európskej, v každej jednotlivej krajine i v podnikoch je paradoxne dôkazom odporu robotníckej triedy - lebo keby nebol tento odpor, nebolo by treba integrovať odbory do riadenia. Tento odpor sa prejavuje predovšetkým vo Francúzsku. [...] Ale povedal by som, že to, čo je tak nápadné pred očami sveta, je len viditeľným prejavom každodenného zápasu, ktorý stále pokračuje a má rozličné formy. Stále existujú štrajky, niekedy sú úspešné a niekedy nie, ale odborové hnutie jestvuje, aj keď nie je tak silné, ako by sme si želali. Podarilo sa dokonca poraziť francúzsku vládu v otázke európskeho projektu, veď CPE nie je projekt francúzsky, ale európsky. Nie je to víťazstvo, ale je to úspech a východisko, a to nielen v meradle francúzskom, ale aj európskom a medzinárodnom; dokazuje to, že je možné bojovať a postupovať. [...]

domů