Bolívie

Hnutie bezzemkov M.S.T.

(Movimiento Sin Tierra de Bolivia)

S podtitulom “Pravdivá história Hnutia bezzemkov, príspevok k revolučnému zápasu [ktorý bude pokračovať] až do vybojovania slobody a prevzatia všetkej moci chudobnými Bolívie”, vydalo bolívijské Hnutie bezzemkov M.S.T. pre svojich aktivistov (čo sú väťšinou Indiáni z Gran Chaca) čítanku, ktorá vyšla v La Paze v r. 2006 a má 200 strán. V čase, keď sa slovenské médiá služobné kapitalistom (čo sú všetky) prekonávali (a ešte len budú!) s českými služobníkmi tých istých pánov v senzačných správach o trúfalosti Bolívijčanov, ktorí znárodnili ropné polia a priemysel svojej krajiny, vyvlastňujú bez náhrady naftové multinacionály a podujali sa na pozemkovú reformu, sa našim čitateľom o to viac zíde objektívna informácia o tom, ako sa M.S.T. pozerá na seba a ciele svojho zápasu. Ako čitatelia sami vidia už z podtitulu, liberáli majú naozaj dôvod, aby volali na poplach, a hneď im ešte pridáme argumenty ďalšie - bez toho, že by sme si robili ilúzie, že by týmto zaslepencom-zapredancom snáď niečo mohlo otvoriť oči, aby spozorovali riziká pre budúcnosť civilizácie a celého ľudstva, vyplývajúce z toho, že základné sociálne protiklady sa zostrujú v špirále, a to nie len v “Treťom svete”. Nepíšeme, pravda, pre nich.

Na úvod ešte pripomeňme, že bolívijské M.S.T. je špecifická forma organizácie triedneho boja, ktorá je známa vo všetkých krajinách andskej oblasti i niektorých ďalších krajinách celej Latinskej Ameriky; spája v sebe funkciu odborovú (resp. roľníckeho syndikátu), kultúrno-osvetovú, družstevno-solidárnu, politickú - a napokon i priam bojovú, na obranu proti masakrovaniu vidiečanov milíciami latifundistov a pri organizovanom zaberaní neobrábanej pôdy latifundií bezzemkami.

Autorom našej knižky je Ángel Durán Choque, predseda M.S.T. Narodil sa v r. 1962 ako syn extrémne chudobnej rodiny robotníkov na farme o 1.200 hektároch, na ktorej aj on už ako dieťa pracoval. Ale za podpory celej početnej rodiny a popri práci chodil aj do základnej školy a potom každodenne šliapal na bicykli do 12 km vzdialeného mestečka, až dokončil strednú školu. Po vojenskej službe vyštudoval trojročnú poľnohospodársku školu. V roku 1988 bol zvolený tajomníkom Federácie vidiečanov Gran Chaca, z toho titulu sa stal členom výkonného výboru Jednotnej odborovej federácie pracujúcich vidiečanov Bolívie (CSUTCB), bol pozvaný na návštevu Kuby a potom do Talianska, študoval na špeciálnych kurzoch pre poľnohospodarske projekty v Bolone a Miláne. S podporou talianskych odborov a Medzinárodnej organizácie práce potom vytvoril v Bolívii odborovú sieť alternatívneho vzdelávania a vyškolil viac ako sto predákov pracujúcich vidieka - kostru budúceho M.S.T., založeného v r. 2001. Knižka, o ktorej tu budeme referovať, nám teda ponúka možnosť získať predstavu, ako vyzerá v istom zmysle autoritatívny obraz o minulosti sociálnych zápasov, aktuálnom stave krajiny, úlohách organizácií pracujúcich a cieľoch ich boja, ako aj celková vízia budúcnosti latinskoamerického kontinentu i celého sveta - ako to vidia predáci bolívijských bezzemkov, väťšinou Indiáni a mestici.

Ángel Durán Choque: La tierra..... Nuestra vida.....

(“Pôda - náš život”)

“Táto kniha [...] ukazuje všetkým Bolívijčanom a celému svetu, že tiež my sme ľudské bytosti, že túžime žiť dôstojne, že si žiadame, aby sa skončila nenávisť a xenofóbia, regionalizmus a rasizmus; žaluje, že sme obeťami neľútostných masakrov, ktoré zostali nepotrestané a že niektorí naši predáci sú v bolívijských väzeniach pod zámienkou, že vraj sme zločinecká organizácia [vytvárajúca] teroristické skupiny, že vraždíme. Ale my nielen protestujeme, my tiež projektujeme!”

Tak predstavuje čítanku jej autor. Venuje ju všetkým súdruhom, ktorí sa “ozbrojili hnevom a pochodujú na haciendy a latifundie, aby ich zabrali hoci za cenu svojich životov”, ako aj vymenovaným obetiam masakrov, vymenovaným uväzneným predákom hnutia, bojovým bratom, ktorí znášajú neprestajné ujmy pre revolučný zápas v prospech vydedených, “napokon všetkým sociálne revolučným hnutiam, ktoré sa dávajú do boja proti útlaku”.

Kniha sa začína symbolickým mottom Ernesta Guevaru: “Zoceľovať sa, ale nikdy neztratiť nežnosť”, a adoráciou Matky zeme: “Ona nás rodí, živí a ukryje vo svojich útrobách. My náležíme Jej, nie Ona nám. Mezi matkou a jej deťmi je vzťah vzájomnej spolupatričnosti. Naša mať je svätá, teda aj my sme svätí...”.

Vlastný obsah knihy sa člení do štyroch častí: v prvej sa predkladá prehľad vývoja otázky pôdy v Bolívii, v druhej história M.S.T., v tretej sú úplné texty najdôležitejších dokumentov M.S.T. a štvrtá je súbor xerokopií článkov, ktoré Hnutiu bezzemkov venovali najdôležitejšie národné listy.

Prvá časť (35 strán) najprv prehľadne pojednáva o otázke majetníctva pôdy v koloniálnej epoche. Pripomína dve základné inštitúcie zriaďované Španielmi na vyťaženie dobytej krajiny v priestore terajšej Bolívie, tzv. mita a encomienda. Prvá znamenala nútený odvod Indiánov na prácu v baniach, v podstate otrockú, druhá pridelenie pôdy indiánskej dedine do léna s povinnosťou odvádzať ohromné naturálne dávky. Mitas dostaly výstižný názov “hrobky Indiánov”; v baniach Potosí podľa historických výpočtov zahynulo počas troch storočí koloniálnej vlády šesť miliónov Indiánov. Mitas boli zrušené v roku 1812 španielskou liberálnou ústavou. Ďalej sa pripomínajú povstania Indiánov na encomiendas, z ktorých najväťšie bolo Tupac Amaru v r. 1780 (s centrom na území Peru), ktoré vyhlásilo obnovenie ríše Inkov, a spolu s ním Tupac Katari na území dnešnej Bolívie, v okolí La Pazu. Podrobne sa opisujú najčastejšie požiadavky jednotlivých povstaní. Potom sa konštatuje (s. 31), že “zmena kolónie na republiku znamenala pre pôvodné obyvateľstvo Bolívie prechod od režimu encomiend na režim haciend”, do ktorých boli včlenené celé indiánske dediny; vytvoril sa systém latifundií založený na rente z pôdy a bezplatnej pracovnej sile, orientovaný na vznikajúci svetový trh - juhoamerická postkoloniálna varianta rozvoja kapitalizmu.

Tu preruším opisovanie obsahu knihy vlastnou poznámkou. Na počiatku 60. rokov som študoval nielen prvé spisy Ernesta Guevaru, ale aj v širšom meradle ideológiu kubánskej revolúcie. Zvlášť ma vtedy zaujal jeden jej pozoruhodný rys, ktorý som nazval “dojemným kultom” predkov, demokratických revolucionárov 19. storočia, na čele s José Martím. Už vtedy som upozorňoval, že tento kult sám v sebe obsahuje prihlásenie sa k dedičstvu demokratických revolúcií, a to nielen v meradle národnom - teda k hodnotám liberalizmu, pokiaľ sú to ozajstné hodnoty. Po 45 rokoch teraz dodávam, že v knihe, o ktorej tu referujem, som našiel vcelku len niekoľko sporých a chladných zmienok o Simonovi Bolivarovi, vždy sprevádzaných (nesporne pravdivým) konštatovaním tej druhej stránky buržoáznych reforiem, tak ako naozaj vyzerajú z pohľadu chudobných a odsúvaných; bolivarská revolúcia sa v nej objavuje práve len v tom pohľade, ako ukazujem v predchádzajúcom odstavci. (Tohoto faktu by mohli výdatne využiť ohovárači súčasného “požiaru v Andách” - keby sa ovšem obťažovali zaujímať sa o jeho príčiny, a vôbec o to, čo si o tomto svete myslia Indiáni.) Tomu, kto sa zaujíma, prečo sa presadzuje táto tendencia, ktorá samozrejme nemôže nebyť považovaná za neblahú pre každého, komu je drahá sloboda, podá naša knižka dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď: je v štatistike, ktorú tu hneď budem skrátene reprodukovať.

Pod tlakom stále sa zostrujúcich sociálnych konfliktov a v kontexte národnej revolúcie bol v r. 1953 vyhlásený zákon o pozemkovej reforme, rozdelení latifundií. Kniha podrobne cituje a vysvetľuje jeho jednotlivé články, od čoho tu musíme abstrahovať. Citovať ale treba, aké výsledky malo uskutočňovanie pozemkovej reformy po 40 (!) rokoch, teda od 1953 do 1992: 32 miliónov hektárov bolo odovzdaných alebo rozdelených 40 tisícom veľkých a stredných pozemkových podnikov, zatiaľ čo 550 tisíckam malých vidieckych hospodárstiev sa ušlo len 4 milióny hektárov. Podľa posledných informácií zo septembra 2005 hospodárili dva milióny rodín, takmer všetkých indiánskych, na piatich miliónoch hektároch, zatiaľ čo menej ako sto rodín vlastnilo 25 miliónov hektárov.

Ťažko je, pravda, oceniť hodnoty demokratickej revolúcie z pohľadu vydedencov žijúcich v extrémnej chudobe. Zaslúži si ocenenie a obdiv, aké miesto má v ideovej pokladnici M.S.T. solidarita, a v akej šírke je chápaná: “Ohromné nerovnosti v rozdeľovaní bohatstva spôsobili, že v našej krajine existuje povážlivá sociálna nerovnováha; [...] 250 tisíc rodín je bez pôdy, viac ako 80% obyvateľstva na vidieku žije v chudobe, 40 % mestského obyvateľstva je bez prístreška a okolo 20% ekonomicky aktívneho obyvateľstva je bez práce.” (s. 58). Z toho sa vyvodzuje prvé pravidlo stratégie M.S.T.: “Bezzemkovia, nezamestnaní, bezdomovci: strategické spojenectvo!” To je záver prvej časti našej čítanky. Nenašli sme v nej ani stopu nejakého rasizmu (ani rasizmu utláčaných), a rovnako ani náznak nejakej skupinovej revnivosti či nedôvery (napríklad len bezzemkov k chudobným roľníkom). Idea solidarity v pojatí našich andských Indiánov by veru mohla a mala byť príkladom pre “civilizovaný” svet.

V druhej časti knihy sa opisujú počiatky organizovaného sociálneho hnutia v Gran Chacu. Jeho základom boli od počiatku 90. rokov zjazdy vidiečanov, ktoré sa potom stali každoročnými. Na 8. zjazde v auguste 1999 sa už zhromaždilo 200 delegátov poverených miestnymi výbormi, a tí rozhodli o založení organizovaného hnutia bezzemkov, budúceho M.S.T. V júni 2000 usporiadali prvý “pochod za pôdu a dôstojnosť”. Zároveň ale veľkostatkári “v dohode s prefektmi, veliteľmi polície, dôstojníkmi armády, občianskymi výbormi a hodnostármi obecných úradov” atď. začali vytvárať bandy sicarios (nájomných vrahov) na zastrašenie aktivistov zdvíhajúceho sa hnutia chudobných; uplatnili sa najrôznejšie intrigy zamerané na ich rozdelenie. V knihe sú podrobne opísané prvé masakry a menovite označení ich páchatelia, organizátori i vykonávatelia. V danej atmosfére prispeli k urýchleniu organizačného úsilia: v júni 2001 sa konalo prvé celonárodné zhromaždenie bezzemkov za účasti tisícky delegátov z celej krajiny, ale aj zástupcov Konfederácie vidiečanov a ďalších ľudových organizácií, popredných intelektuálov i hostí z bratských krajín; na čom bolo ustanovené ústredné vedenie M.S.T. Nasledovali ďalšie masakre - a ako odpoveď na ne aj prvé zábory latifundií a haciend. Podrobné opisy v knihe môžu slúžiť ako historická dokumentácia zhotovovaná tentoraz nie represívnym aparátom, ale potláčanými - leč, dá sa predpokladať, mali slúžiť, v čase keď bola kniha písaná, predovšetkým ako vzorce správania sa a súbor praktických rád pre boj. Sprevádzajú ich nezabudnuteľné fotografie.

Na záver druhej časti nachádzame ešte zhrnutie, chronologický prehľad všetkých akcií zorganizovaných M.S.T., a trojitý zoznam vrahov: “materiálnych autorov vrážd”, intelektuálnych pôvodcov a “nepriamych autorov”.

V tretej časti (52 strán) je publikované vyhlásenie ustanovujúceho zjazdu z roku 2001: “Bratia a sestry, compańeras y compańeros ! Uplynulo viac ako pol storočia od vyhlásenia pozemkovej reformy, 178 rokov od nezávislosti našej Republiky, a naše spoločenstvo, pôvodne národy, sú opovrhované ako páriovia na pôde, ktorá videla ich zrod a ktorú nám odkázali naši predkovia. Boli sme viac ako 500 rokov ohŕdaní, ochudobňovaní a spoločensky znemožňovaní pre svoj pôvod, svoje mená, farbu [kože], pre svoje jazyky, svoju kultúru, pre svoj spôsob jestvovania a života, pre svoje náboženstvá a svoje spôsoby chápania sveta. Dnes by nás štát a jeho vládnuce triedy chceli odsúdiť na otroctvo a potupu naveky. Rovnaký osud s nami zdieľajú robotníci a roľníci, ľudské bytosti bez práv.” Nasledujú aj tajné vládne dokumenty ohľadne masakrov, potom stanovy M.S.T. - a na záver podrobne vypracovaný a právnicky precízne sformulovaný návrh M.S.T. na nový zákon o pozemkovej reforme - ktorý sa dnes stal programom súčasnej bolívijskej revolúcie. Dedičstvo Ernesta Guevary, ktorého slová knihu uvádzajú - dalo by sa povedať.

Články z bolívijskej tlače, ktoré sú v xerokópiách obsahom štvrtej časti knihy, boli uverejňované v rokoch 2001 - 2003 a sú zrejme výrazom sebavedomého a hrdého bilancovania päťročného boja M.S.T.

Doslov sa píše v Gran Chacu, na Altiplane a v údoliach, ktoré pamätajú Tupac Katari, ale aj v provincii Sucre, kde domorodci zbedačení až do imbecility kedysi zradili Guevaru.

Správu píše Jan Tesař

domů