Bolívie

Na úvod k nasledujúcemu súboru dokumentov

Bolívia, až donedávna zabudnutá krajina na vrcholkoch Ánd, jedna z najchudobnejších krajín sveta, už viac ako rok upútava pozornosť popredných svetových listov. Prečo? - Nerobme si ilúzie, ani o takzvanej verejnej mienke sveta. Aj keď bolo dosť správ o strašných pracovných a životných podmienkach Indiánov pracujúcich v rudných baniach Potosí a vidiečanov vo faktickom nevoľníctve na latifundiách, málokoho vo svete to vzrušovalo.

Je to nafta, ktorá je na príčine záujmu sveta - tak ako zvyčajne. V posledných dvoch desaťročiach sa na bolívijskom území rýchlo rozširuje ťažba nafty a zemného plynu. Každý si môže overiť sám: v zemepisných atlasoch ešte zo začiatku 90. rokov nenájde žiadne zvláštne upozornenie na ropné polia, prírodné bohatstvo Bolívie sa pripomína tradičnými odkazmi na cínové, olovnaté, strieborné a zinkové rudy. Zásadná zmena nastala v 90. rokoch. Posledné odhady ropného bohatstva na bolívijskom území boli zverejnené na jar tohoto roku (počítajme samozrejme s tým, že čo bolo zverejnené, je stratégom ropných multinacionál dávno známe, veď hľadanie a odhady ložísk sú ich najviac stráženým tajomstvom!). Podľa spomenutých odhadov má byť na bolívijskom území 48 biliónov kubických stôp ropy, čo je v dnešných cenách hodnota asi 200 miliárd dolárov a v poradí tretia najväťšia zásobáreň na americkom kontinente. Kto pozná abecedu politiky USA uplatňovanej v svete počas viac ako storočia, už vlastne nepotrebuje žiadne ďalšie informácie. A to ani nehovoríme o podarenej naftovej rodinke Bushovcov.

Ale ono sa dá podľa yankejskej abecedy pokračovať i v základnej orientácii vo vnútri Bolívie: ide o to, že nový bolívijský priemysel ropy a zemného plynu a ich náleziská sa sústreďujú do provincií Santa Cruz a Tarija (na východe a juhovýchode, pri štátnej hranici). Santa Cruz, hlavné mesto provincie toho istého mena sa medzitým stalo “ekonomickým srdcom” krajiny, ďaleko najbohatšou jej časťou... Nuž, znova: každý študent našej strednej školy z predzamatových čias už vie, čo v každom podobnom prípade nastane s pravideľnosťou, ktorá sa opakuje až trápne, a napokon nielen v Latinskej Amerike: miestna provinčná oligarchia nadobudne nové sebavedomie, a yankejský kapitál má nový nástroj na vydieranie ústrednej vlády danej krajiny, aby mu bola totálne povoľná; ak nie, je pripravený iný scenár...

V dôsledku zásadnej zmeny v ekonomickom obraze krajiny vzniklo nové ekonomické napätie medzi novým bohatstvom oligarchie na východe a juhovýchode krajiny (tamojší latifundisti sa stali teraz aj vlastníkmi ropných polí) a chudobou na západe, na Altiplane, ale aj v hlavnom meste; odtiaľ sa odvíja aj možné napätie politické. (Potenciálny význam tohoto faktoru sme videli celkom nedávo u nás: slovinskí separatisti sa nehanbili už najmenej desať rokov pred zničením Juhoslávie agitovať ľud, že prečo by vraj mali prispievať do solidárneho fondu na rozvoj Makedónie a Čiernej Hory. Už onedlho budú platiť v rámci EU na tú istú Čiernu Horu a navyše na Moldavsko, ale aj na Albánsko, ktoré - súc celé založené na ilegálnej ekonómii - je ‘extrémne chudobné’. Na rozdiel od juhoslovanskej minulosti nebudú mať teraz Slovinci žiadny reálny vplyv na použitie svojich peňazí.)

Striedajúce sa bolívijské vlády služiace imperialistom sa dobre pričinili, aby do krajiny “privábili kapitál” ropných multinacionál. Podľa starej bolívijskej ústavy patrilo prírodné bohatstvo štátu. V roku 1996 vtedajší prezident (ktorého menom si netreba zaťažovať pamäť) túto prekážku odstránil, ropné polia boli sprivatizované. Striedajúce sa diktatúry získali nových mocných ochrancov, takzvanú ‘sociálnu základňu’ svojej politickej moci. Lenže... získali aj nových pánov, ktorí budú teraz viac ako prv rozhodovať nielen o klane (politickej strane) vybranej k moci, nielen o ústave, “demokracii” a štátnom zriadení (či bude “centralistické” alebo “regionalistické”) danej krajiny, ale aj zásadne: tj. o tom, aký prípadne nový štátik sa inštitúciám globalizovaného kapitálu momentálne viac zíde. To je jedna stránka toho, o čo ide v súčasnej Bolívii.

Použitie tradičného yankejského scenára je ale v tejto krajine a teraz ohrozené, lebo Indiáni v baniach a na latifundiách dvíhajú hlavy. A to je druhá stránka konfliktu, ktorého ovocie dozreje ešte tohto leta.

Zásadná zmena v ekonomickom obraze krajiny, ktorá nastala v 90. rokoch, prakticky nič nezmenila na živote tých najchudobnejších, tj. predovšetkým Indiánov v Andách. Zmenilo sa ale ich triedne i národné vedomie: nadobudli sebavedomie a idú do boja za svoju dôstojnosť, ako oni sami neprestajne zdôrazňujú na prvom mieste. Nie som znalcom, aby som mohol odpovedať na otázku, prečo sa tak stalo a prečo práve teraz. Možno, že k tomu prispela extrémna labilnosť etablovanej moci (ktorá je pravdepodobne podmienená vyššie spomenutými faktormi). Za posledných necelých päť rokov boli z podnetu ľudových demonštrácií (alebo, možno, za ich pomoci) vyhnaní od moci traja prezidenti. Naposledy (v máji-júni 2005) sa dostal k moci súčasný prezident Evo Morales, predák strany MAS, Hnutia za socializmus. Čo do svojich prejavov, je radikálne “ľavý”, a triumfálne víťazstvo vo voľbách v decembri 2005 ho vo funkcii potvrdilo. Tohoto víťazstva dosiahol vďaka podpore odborov (COB - Bolívijská robotnícka ústredňa, ktorej chrbticou je FSTMB, revolučný odborový zväz baníkov), Hnutia (chudobných) vidiečanov, Hnutia bezzemkov M.S.T. a tzv. FEJUVE, Federácie ľudových združení (mestských) štvrtí (čo je nová forma revolučnej organizácie chudobných, v ktorej sa organizujú najmä bezdomovci). Evo Morales je (aj napriek všetkým možným špekuláciám politických a finančných klanov) pod tlakom organizovaného ľudového hnutia, ktoré ho vynieslo k moci. A to je základný prvok situácie: bolívijská chudoba, čo sú väťšinou Indiáni, sú dnes organizovaní do nezávislých ľudových organizácií, ktoré si, pod tlakom pomerov, v ktorých žije ich členstvo, strážia svoju triednu nezávislosť a sám princíp triedneho boja, a - napriek všetkému, čo by mohli vyčítať “bielym” - nie sú rasisti, naopak pri každej príležitosti znovu vyhlasujú svoje presvedčenie, že ich boj proti rasovému útlaku a zaznávaniu indiánskych jazykov je neodlučiteľný od zápasu sociálneho, ktorý treba viesť spoločne so všetkými chudobnými a utláčanými bez rozdielu, bez ohľadu na jazyk či dokonca farbu kože. (Dôkaz o tom nech si každý prečíta v správe o čítanke pre aktivistov Hnutia bezzemkov Bolívie, M.S.T., ktorú sme práve z toho dôvodu pre tento súbor pripravili.)

Voľby z decembra minulého roku skončili víťazstvom Evo Moralesa v tradičných správnych, politických a odborových centrách krajiny, a to vďaka predovšetkým tomu, že práve tam bola najlepšie vybudovaná sieť spomenutých nových nezávislých ľudových organizácií - ale v centrách “nového bohatstva” zvíťazila “demokratická” opozícia. To na jednej strane samozrejme zvyšuje závislosť Evo Moralesa na tých, ktorí ho do prezidentského kresla vyniesli (nech si už on sám myslí čokoľvek), a na druhej strane to tak isto prirodzene otvára dvere pre yankejských scenáristov. Samozrejme, že začala hra jednak o “demokraciu” a proti “diktatúre” (čo už poznáme z Venezuely a sporu o prezidenta Cháveza, dosť sme o tom písali v rokoch 2004-2005), jednak o “autonómiu” bohatých provincií “nového bohatstva”. Politický život Bolívie je preto určovaný na jednej strane dôrazným tlakom COB na Moralesa (vrátane občasnej dosť ostrej kritiky), na druhej strane jeho lavírovaním s ekonomickými veľmožami a politickými šéfmi zo Santa Cruz. Takto sa Morales snaží ak nie o zmierenie s opozíciou zo Santa Cruz, teda aspoň o zmiernenie konfliktu s ňou, jednoducho už preto, aby udržal jednotný štát, a zároveň musí dokazovať vernosť sľubom, ktoré dal voličom. Navyše má samozrejme za chrbtom neľútostných finančníkov globalizovaného kapitálu, ktorí si žiadajú splácanie štátnej dlžoby zdedenej od predchádzajúcich režimov. Situácia je, ako každý vidí, pre bolívijských revolucionárov osudovo ťažká. Dokonca by sme povedali, že je beznádejná - keby tu nebolo niekoľko jedinečných prvkov, medzi ktorými na prvom mieste je Indián, ktorý zdvihol hlavu po pol tisícročí, a nemá čo stratiť (len tentoraz je tu táto situácia naozaj!!); práve teraz mu to dokázali, keď predchádzajúca pozemková reforma z r. 1953, uskutočňovaná “demokratickou cestou” a v rámci inštitúcií politickej demokracie, nedokončila sľubovanú “modernizáciu” ani za čas, ktorý prekračuje priemerný čas jeho života. Takýto ľud je nevďačným konzumentom reformistických sľubov. V porobe ho udržiava len extrémny útlak spojený s extrémnou nevedomosťou: a to je práve ten prah, ktorý teraz bolívijskí Indiáni prekročili.

Čo sa týka Evo Moralesa osobne, možno, že sa stane novým guru takzvanej “intelektuálnej ľavice” na celom svete, čímsi na spôsob Fidela v minulom polstoročí. Vie sa od neho učiť, a má pritom zmysel pre modernizáciu. Tak napríklad vie, že teraz sa už nenosia verde olivo a fúziská lesných mužov, ale obliečik študenta z kampusu s rozhalenkou. Vie sa v ňom pohybovať napríklad aj v Elysejskom paláci, čo, doplnené blýskavými kyrysmi a tasenými šabľami Republikánskej gardy spoľahlivo vždy znova vyvolá neodolateľnú vlnu sympatií. Prečo by sme mali zbytočne a v každom prípade predčasne rušiť “intelektuálnej ľavici” jej symbol? Obmedzím sa preto len na jednu, zato veľmi zásadnú pripomienku, a aby som zdôraznil jej už viac ako storočnú múdrosť, napíšem ju archaickým jazykom. Je to poučný verš z Internacionály v historickom českom preklade Antonína Macka: “Záchranců nejvyšších tu není,/ Bůh ani césar, ani tribun též./ Sami se starejme o vládu,/ veřejné blaho prohlasmež!” - COB ani M.S.T. iste nepotrebujú žiadne poučovanie, odo mňa ani od nikoho iného. Majú svoju školu, revolúciu v chode. Ale my sme v tomto odstavci hovorili o európsko-americkej “intelektuálnej ľavici”.

V takto nastavených kulisách sa odohráva bolívijská dráma. Jej časťou, zvlášť z nášho pohľadu naozaj ohromne zaujímavou, sú aj spory medzi jednotlivými prúdmi bolívijskej revolúcie o jej stratégiu a taktiku. Budeme sa usilovať, aby sme s nimi našich čitateľov zoznámili, a to nie komentármi, ale čo najviac autentickými textami. To je úloha do budúcnosti. Tentoraz na záver ešte len niekoľko predbežných poznámok o súvislostiach problémov, o ktorých sa v predkladaných textoch bude hovoriť. Tak napríklad otázka: Ústavodarné zhromaždenie - alebo ľudové zhromaždenie? Celú túto jar sa v Bolívii (ale aj Ekvádore) tieto dve heslá stretávali. Prečo je to dilema? - Naozaj, nie je to otázka názvu, je to zasadná vec, všetci teoretici socialistickej revolúcie z doby pred sto rokmi by boli vzrušení. Program Ústavodarného zhromaždenia je, dá sa povedať, uholným kameňom v programe každej demokratickej revolúcie. Takým bol aj v Bolívii pred májom 2005 a pre Moralesa a MAS je ním dodnes. Lenže Indiáni sa naučili, po prvé, nedôvere k inštitúciám bohatých a mocných, a po druhé (čo je ešte pozoruhodnejšie) priamej demokracii. Naučili sa to z vlastnej skúsenosti. Spomenuté nezávislé organizácie vyrástli priam z ich každoročných zhromaždení na Altiplane. Teoretici priamej demokracie by mali byť nadšení. Inštitúcie andskej priamej demokracie nemajú korene v šere dávnoveku, vytvorili sa počas uplynulých dvoch desaťročí. M.S.T. i COB sú ich plodom, Moralesova vláda ich výsledkom - ani toho symbolického Viléma Tella si vymýšľať nepotrebujú. Je pre nich teda celkom prirodzené, že túto svoju skúsenosť by chceli preniesť na štát, ktorý by chceli považovať za svoju vlasť. žiadajú si ľudové zhromaždenie. A propos Ústavodarné zhromaždenie: vláda sa dohaduje s opozíciou zo Santa Cruz o dátume a podmienkach zvolania Ústavodarného zhromaždenia - dôjde k nemu zrejme niekedy v čase, keď čitatelia dostanú do rúk toto číslo. Lenže základné vymoženosti revolúcie sú (v očiach COB a spol., ale reálne) ohrozené práve Ústavodarným zhromaždením za účasti a so zaistenými prerogatívami oligarchov ze Santa Cruz - a teda logický záver: treba presadiť uzákonenie maxima revolučných vymožeností pred prvým zasadnutím Ústavodarného zhromaždenia. Preto spory o dátum, preto kategoricky zastávané požiadavky zásadných zmien pred, preto aj znárodnenie 1. mája... Indiáni z Ánd, pravda, neabsolvovali kurzy ústavného práva.

J.T.

domů