Nemecko na osudovom rázcestí

Oskar Lafontaine: Akú ľavicu potrebuje Nemecko?

Oskar Lafontaine je veľké meno z histórie nemeckej sociálnej demokracie. Býval vodcom strany v Sársku, predsedom vlády tejto spolkovej krajiny a zároveň členom spolkového vedenia strany a v ňom vždy predstaviteľom jej ľavého krídla. Na vrchole svojej politickej kariéry sa ocitol v roku 1999, keď bol po víťazných voľbách menovaný za hlavného hospodárskeho ministra novej (Schröderovej) vlády - čo je v Spolkovej republike tradičná funkcia prvého muža po kancelárovi. Lafontaine z nej ale v priebehu niekoľkých týždňov demonštratívne odstúpil pre svoj zásadný nesúhlas s neoliberálnou politikou novej vlády. Od toho času vystupoval kriticky proti všetkým asociálnym opatreniam a stále dôrazne upozorňoval, že asociálna politika socialistickej vlády nemôže nepriniesť katastrofálne a mnohostranné dôsledky - najprv pre samotnú stranu, ale žiaľ nielen pre ňu. Snáď z číreho zúfalstva nad koncami tohoto vývoja, ktorých si je vedomý, sa Lafontaine usiloval o dorozumenie s ľavicovou stranou PDS, tj. Stranou demokratického socializmu, bývalou štátostranou DDR - aj bez ohľadu na to, že i táto strana je zodpovedná za asociálne opatrenia, najmä ako účastníčka (spolu s SPD) tzv. červeno-červenej vlády spolkovej krajiny Berlín. Nemeckí stúpenci Medzinárodnej dohody Lafontaina v tomto ohľade kritizujú, ale vždy mu vyjadrujú svoje uznanie a úctu. Tu prinášame správu o Lafontainovom vystúpení v Berlíne, skrátene preloženú z listu Soziale Politik & Demokratie, č. 139, z 22. marca t.r. Redakcia Bulletinu

Oskar Lafontaine vyložil svoje predstavy o tom, aká musí byť ozajstná ľavicová politika. Na rade príkladov ukázal, čo znamená súčasná neoliberálna politika pre sociálne slabých, aké obety musia prinášať len preto, aby bohatí boli ešte bohatšími. Citoval Rousseaua: “Vo vzťahu medzi silným a slabým sloboda utláča a zákon oslobodzuje.” Deregulácia znamená slobodu pre silných, ktorí utláčajú slabých! Európskou úniou vynucované privatizačné orgie zbavujú mestá a obce akejkoľvek právomoci, lebo veľké koncerny úplne diktujú ceny služieb a produktov v komunálnom sektore. Okamžité zastavenie privatizácií verejných služieb je najnaliehavejšia úloha dňa; o znárodnení kľúčového priemyslu, bánk a poisťovní sa môže podľa O.L. rozhodnúť neskôr. Argumentácia o údajne chudobnom štáte, stále znovu opakovaná poprednými politikmi, je smiešna, vyhlasuje O.L. - stačí pripomenúť stále sa zvyšujúce úhrnné bohatstvo [nemeckých] boháčov, ktoré dnes dosahuje cca. 1.000 miliárd euro, a daňovú “reformu” z roku 2000. Keby Nemecko zvýšilo daňové odvody aspoň na európsky priemer, získalo by o 130 miliárd euro viac. O to sa vládna politika neusilovala, zato zvyšovala daň z pridanej hodnoty, čo zaťažuje dolné vrstvy obyvateľstva podstatne viac ako bohatých. Túto politiku O.L. nazval “protireformáciou”. Podstatným opatrením pre ozajstný boj s nezamestnanosťou by bolo zvyšovať počet pracovných miest vo verejnom sektore. Keby v tomto ohľade bolo Nemecko aspoň len na úrovni USA či Veľkej Británie, znamenalo by to zvýšenie počtu pracovných miest o pol milióna. Aby sa toto presadilo, potrebuje Nemecko ma´t silnú a predovšetkým ozajstnú ľavicu - lebo súčasná SPD ani Zelení nie sú ľavica, ale klasickí neoliberáli; (...) O.L. pritom nezatajuje, že aj časť PDS je pod vplyvom neoliberálnych ideí. ľavicový je ten, kto stojí na strane sociálne slabých, kto sa stavia na odpor proti dereguláciám, kto bráni sociálny štát, kto sa zasadzuje za mier a dorozumenie medzi národmi - uzaviera Oskar Lafontaine.

domů