POSTSOVIETSKA STREDNÁ ÁZIA

V našich minulých číslach sa čitatelia už neraz stretli s akciami solidarity, ktoré Medzinárodná dohoda zorganizovala na podporu súdruhov v bývalých sovietskych republikách Strednej Ázie, ktorí sa ocitli v najťažších pomeroch. Tu uverejňujeme preklad správy, ktorú sekretariátu Medzinárodnej dohody zaslal korešpondent zo Strednej Ázie.

Počas posledných päť rokov som mal príležitosť niekoľko raz byť pracovne v Strednej Ázii. V priebehu týchto pobytov som sa často premiestňoval medzi rôznymi oblasťami a takmer som nemal čas udržiavať početné kontakty, ale aj napriek tomu by som sa chcel s vami podeliť o svoje pozorovania.

Strednú Áziu obývajú veľmi odlišné populácie, hovoriace rôznymi turkskými a iránskymi jazykmi. Ak sa niekomu žiada vyvolávať konflikty v tejto časti sveta, ľahko môže podnecovať latentné antagonizmy, ktoré sú ohlasom toho, že za Stalinových čias tu boli novo vytvorené celky založené na etnickom základe, ale so svojvoľne vytýčenými hranicami. Zánik Sovietskeho zväzu a veľmi relatívna nezávislosť jednotlivých štátov - Kazachstanu, Uzbekistanu, Kirgizska, Turkménska a Tadžikistanu - navyše vyvolali ekonomické antagonizmy, ktoré predtým neexistovali.

Napríklad už prvý pohľad na mapu Strednej Ázie ukáže, že hlavné komunikácie boli trasované v rámci Sovietskeho zväzu, prípadne ešte v časoch ruského Turkestanu. Dnes, keď človek cestuje z jedného mesta do druhého, musí neraz robiť zdľhavé obchádzky, lebo na prekážku priamej ceste sú hranice a problémy s vízami medzi jednotlivými štátmi. Z hlavného mesta Uzbekistanu Taškentu do hlavného mesta Kirgizska Biškeku ide priama cesta cez Kazachstan, ale na to sú potrebné dve drahé víza. To je príčinou mnohých problémov.

Pri pohľade na mapu národností vidno patchwork. Napríklad v Uzbekistane sú národnosti hovoriace jazykom iránskym, Tadžici, a populácie turkofonské: Uzbeci, Kazachovia, Turkméni, Karakalpakovia, Kirgizi a Tatári. Predtým tu bolo dosť Rusov, ale mnohí odišli už počas perestrojky. V Buchare bolo mnoho židov, ktorí tiež nedávno väťšinou odišli, hlavne do Izraela. Boli tu aj Kórejčania, ktorí boli v roku 1939 vyhnaní z pohraničných oblastí susediacich s Kóreou. Bolo ich asi 200 tisíc. Jeden z nich mi rozprával, ako boli v priebehu dvoch dní vysťahovaní. Polovica ich zomrela cestou, zvyšných vyložili v Kazachstane uprostred stepi, kde sa mali usídliť. Padali ako muchy, časť tých, ktorí prežili, odišla na Kaukaz, iní do Uzbekistanu a Kirgizska, kde z nich napokon vznikla po rusky hovoriaca elita. Vzdali sa už svojho kórejského jazyka. Dnes sa dostali do vzájomných konfliktov, lebo sa všade oddali politike preferovania záujmov toho či druhého štátu.

Zvlášť v Uzbekistane sú všetky kľúčové pozície systematicky obsadzované Uzbekmi, bez ohľadu na kompetencie kandidátov. To samozrejme vytvára resentimenty. Táto politika národných preferencií, ako aj zrútenie hospodárstva boli príčinou odchodu Rusov. Ale odchod Rusov katastrofu ďalej prehľbil, lebo práve oni často zastávali miesta špecialistov a udržiavali chod verejných služieb. Preto dnes fungovanie elektrickej siete, dodávka vody, školstvo a zdravotníctvo robia ťažké problémy.

Uzbekistan je relatívne bohatý najmä vo východnej časti. To je celá oblasť Taškentu, Karši, Šachrizab a Ferganská nížina, takisto ako oázy Samarkand, Buchara, Urgen_ a Chiva, staré mestá na hodvábnej ceste. Fergana je veľmi úrodná enkláva zaklinená medzi Kirgizsko a Tadžikistan, s ovocnými stromami a poľami bavlníka a morušovníka na výrobu hodvábu. V údolí je obyvateľstvo uzbecké, uprostred na svahoch tadžické a na vrcholkoch kirgizské. Práve tu je mesto Andižan, kde nedávno došlo k nepokojom.

Na druhej strane je Karakalpacko. Toto územie sa premenilo v úplnú púšť v dôsledku vysychania Aralského mora, ktoré ustúpilo už o 100 km. Aj tento kraj bol dosť bohatý - až do 50. rokov, keď sa (za Chruščova) začalo so zavlažovaním pre intenzívne pestovanie bavlny. To vyčerpalo rieky, ktoré napájali toto vnútrozemské more. Starý prístav Mujnak je teraz od Aralského mora viac ako 100 km vzdialený. Navyše je tam silné znečistenie, lebo ústup vody a vegetácie spôsobuje odvievanie slaného piesku. Soľ všade vystupuje na povrch. Na ostrove Vozroždenija, ktorý skoro bude poloostrovom, zostalo po Sovietskej armáde veľké nahromadenie ťažkých kovov a toxického odpadu. Toto všetko spôsobuje množstvo zdravotných problémov. ľudia trpia najmä anémiou. Detská úmrtnosť je veľmi vysoká. V sovietskom období sa deťom v školách podávalo železo. Teraz sa to už nerobí, hoci jeho nedostatok sa dá ľahko kompenzovať. Karakalpakovia boli národom rybárov; teraz už v Aralskom mori prakticky žiadne ryby nie sú, lebo tam nasadili ohromných a ťažko stráviteľných sumcov, ktorí zničili všetky ostatné ryby. Celý kraj spustol a ochudobnel. Aj tak som tam ale nevidel žobrákov. Ešte by som mal dodať, že tam nepoznajú ani turizmus.

V Turkménsku vypracovali projekt na vytvorenie umelého mora obrátením rieky Amu-Darja, ktorá v dôsledku zavodňovania vysychá ešte predtým, ako dosiahne Aralské more, čo ešte viac vysušuje Kapakalpacko. Stretol som sa už so starostom, ktorý sa nazdáva, že by sa pre Amu-Darju mala vypracovať podobná medzinárodná konvencia ako pre Dunaj, “lebo ide o život štyroch alebo piatich miliónov obyvateľov. Kvôli tejto prašnej pustatine vyzerajú Karakalpakovia ako nasolené ryby. Ale je to naša vlasť...”

Nastala rivalita medzi štátmi. Mnohí ľudia hovoria, že teraz má každý z týchto štátov, Kazachstan, Uzbekistan, Kirgizsko i Turkménsko, svoj nástroj na vydieranie. Pre Kazachstan je to ropa, Uzbekistan je bohatý na plyn, Kirgizsko zadržuje všetku vodu a Uzbekistan má pitnej vody veľmi málo. Turkménsko má tiež mnoho ropy.

Celý západ Uzbekistanu tvorí púšť Kyzylkum. Tam mnoho bohatstva nie je, len ťavy a pár pastvín. čím bližšie ste ku Karakalpacku, tým je krajina nehostinnejšia. Za Aralským morom je veľká úplne pustá planina, kde ale napriek tomu žije istý počet kočovníkov. Zdá sa, že práve tam väznia protivníkov režimu.

Kraj okolo oázy Navoj bol časťou Karakalpacka, ale v roku 1932 tam našli zlato. Dekrét z roku 1944 pripojil toto územie k Uzbekistanu a tým urobil z Karakalpakov menšinu v ich vlasti, čo oni považujú za genocídu. [Autorova formulácia na tomto mieste nie je najš_astnejšia: Karakalpacko je autonómnou súčasťou (býv. ASSR) Uzbekistanu ako kedysi republiky zväzovej - pozn. Bulletin]. V dnešnom Karakalpacku žije 30% Karakalpakov, rovnaké množstvo Kazachov a Uzbekov, a zvyšok tvoria Turkméni a staroverci [tj. ruskí kolonisti od 19. stor. - pozn. Bulletin], ktorí hovoria po karakalpacky “lepšie ako my”. Staroverci boli tradične lovci, technici a lodníci na kanáloch.

V Karakalpacku žijú Kazachovia, Turkméni, Karakalpakovia a Uzbeci v tých istých dedinách vedľa seba. Každý z nich má svoj trochu odlišný jazyk, ale v skutočnosti žijú spolu a rozumejú si. Zrejme tu medzi sebou nemajú žiadne problémy, aj keď sú organizovaní do rôznych klanov. V základných školách sa vyučuje karakalpačtina, kazaština alebo turkmenčina - podľa toho, ktorí tam majú väťšinu.

V niektorých oblastiach Strednej Ázie sú dediny organizované podľa klanov. Na radnici je vedľa mapy dediny vyvesený plán klanového systému. To je zaujímavé, lebo to je kraj, ktorý bol úplne sovietizovaný. Väťšinou sú to ateisti, ale klanový systém funguje naďalej. Dnes môže tento systém nadobudnúť veľký význam, lebo to môžu využiť mafie: napokon sú to systémy, v ktorých tí, ktorí sú bohatí, zaisťujú život celého klanu. Niektorí jedinci to môžu využívať.

Otázka islamu: V žiadnej z navštívených stredoázijských krajín som necítil nejaký mimoriadny vplyv islamu. Mal som dojem, že je považovaný za súkromnú záležitosť a že väťšina ľudí sa na obradoch nezúčastňuje. Je tam len málo mešít. V Samarkande a Buchare sú veľké mešity, ktoré sú na všetkých pohľadniciach, ale tie neslúžia bohoslužbám. V dedinách som nevidel, že by sa stavali nové mešity, aj keď sú tam sály, kde sa veriaci zhromažďujú. Nové mešity som videl len okolo Fergany, v Tadžikistane a v Kirgizsku.

Verejné služby: Všetky krajiny Strednej Ázie sa po rozpade Sovietskeho zväzu úplne zrútili. Napriek tomu verejné služby, zdravotníctvo a školstvo fungujú.

Zdravotnícke strediská sú takmer vo všetkých väťších dedinách. Samozrejme boli založené za sovietskej vlády. Je zrejmé, že vybavenie je zastarané a že je nedostatok liekov, ale budovy sú dobre udržované: dvor z ušliapanej hliny čisto pozametaný, steny obielené vápnom, zariadenie len základné, ale čisté. Ošetrovateľky sú odborne zdatné a u ľudí vážené. V jednom stredisku som videl, ako vo voľnom čase nosia vedrá vody, aby mohli udržiavať v čistote pacientov i izby. Jedna doktorka mi povedala, že síce dostáva smiešne malú mzdu, ale že venovala tejto nemocnici celý svoj život a nemôže svojich pacientov opustiť. V každom zdravotníckom stredisku sú nástenky venované prevencii: hygiene, alkoholu, radám, ako predchádzať dyzentérii, malárii a aids. Niekde býva vyvesený text Hippokratovej prísahy.

Pracoval som tiež v Gazli, meste, ktoré celé vzniklo v roku 1956 uprostred púšte Kyzylkum, keď tam našli zemný plyn. Je to hlavné ložisko plynu v celej Strednej Ázii. Obyvatelia sú dnes najmä Kazachovia - po tom, čo odišli Rusi. Zostali plynárenskí robotníci. Kedysi bolo Gazli bohatým mestom, robotníci boli dobre platení, lebo dostávali aj príplatky za prácu v púšti. Aj sociálne služby tam boli na vyššej úrovni ako inde. Dnes tam zostáva sedem tisíc obyvateľov, z toho 1.500 plynárov. Priemerná mzda robotníka je na úrovni 150 dolárov mesačne. V tom istom meste zarába lekár 40 dolárov mesačne, ošetrovateľka 20 a učiteľ medzi 30 až 40. Pre ošetrovateľku s týmto platom je naozaj ťažké prežiť. Ale taká je mzda mnohých pracovníkov vo verejných službách v Strednej Ázii.

Videl som, že v Gazli je mnoho ľudí chorých od nedostatočnej činnosti štítnej žlazy, čo je spôsobené nedostatkom jódu. To by sa dalo ľahko liečiť bez veľkých nákladov. V sovietskom období sa tomu aj úspešne predchádzalo: do škôl sa dávala jódovaná soľ a ľuďom sa nevytvárali hrvole.

Za takýchto pomerov sa takmer všade začínajú objavovať medzinárodné “nevládne organizácie”. Do Tadžikistanu posiela lieky organizácia “Pharmaciens sans frontičres” (“Lekárnici bez hraníc”), ale aj ekologické “nevládne organizácie”. Napríklad jedna taká organizácia sa tam stará o sadenie stromov, vraj preto, aby sa obnovila prsť po zosuvoch pôdy minulej jari. Povedal by som, že tieto “nevládne organizácie” slúžia na prikrytie iných aktivít.

Vo Fergane som mal príležitosť diskutovat s tadžickými vidie_anmi v jednom kolchoze. Jeden z nich mi vysvetlil, že kolchozy sa zachovali a oni že sú platení kolchozom, ale že im to stačí práve tak na holé prežitie. Stratili všetky tie vymoženosti, ktoré skôr boli s kolchozmi spojené: jasle, domy odpočinku, prázdninové pobyty, zvýhodnené byty atď. Hovorili mi, že takto ich zotročilo vedenie, ktoré má z výroby zisk. (To isté som videl na Ukrajine, kde sú ľudia tiež stále zamestnaní v kolchozoch a vďaka tomu prežívajú, ale stratili niekdajšie sociálne vymoženosti; sú pritlačení do kúta, nemajú inú možnosť.)

Pretože sú príjmy týchto kolchozníkov nedostatočné, začali individuálne pestovať moruše pre výrobu hodvábu. Veľká továreň v Kokande už stáročia vyváža do celého sveta. Je plná tkáľskych stavov vyrobených v sovietskom období, ale väťšina z nich stojí, lebo náhradné diely i továrne schopné ich vyrobiť sú teraz “v zahraničí”. Preto pracuje sotva jeden stav z desiatich. Zásobujú trhy v Samarkande a Buchare. Predtým bola celá výroba odosielaná priam do Moskvy, hlavne kvôli kontrole vývozu. Dnes je továreň nútená, ak chce vôbec udržať výrobu, uchýliť sa k miestnym remeselníkom. Treba rátať s tým, že bude rýchlo sprivatizovaná.

Na bazároch vidno, ako je obyvateľstvo extrémne ochudobnené. Ľudia sú nútení predávať tradičné domáce predmety za pár grošov, lebo nemajú čo jesť.

Kirgizsko je veľmi odlišné od Uzbekistanu. Nie sú tam veľké mestá, s výnimkou hlavného mesta Biškeku, ktoré je typickým ruským mestom Strednej Ázie, kde sa hovorí po rusky. Je to vysokohorská krajina plná zelene a obývaná polokočovnými pastiermi. Ľudia sa tam premiestňujú väťšinou na koňoch. Mohol by tam kvitnúť turistický ruch, ale nejestvuje na to potrebná infraštruktúra, len pár chodníkov, žiadne hotely.

Klanový systém Kirgizov je, zdá sa, výrazný. Klany sú rôzne, existuje medzi nimi hierarchia a zjavný boj o moc. Ľudia mi tvrdili, že v Kirgizsku vraj na rozdiel od Uzbekistanu nie je diktatúra, ale demokracia, lebo tam jestvuje viac strán. Ale rozdiel takmer nepozorovať. Zdá sa, že na juhu krajiny sú napäté vzťahy medzi Kirgizmi a Uzbekmi.

Vo väťších centrách zostalo viac Leninových pomníkov ako v Uzbekistane. Na radnici jedného mestečka ma požiadali, aby som ich vyfotil pod Leninovým portrétom zaveseným na čestnom mieste.

Tadžikistan je krajina totálne spustošená v dôsledku odchodu Rusov, ktorý začal v čase perestrojky. K zruinovaniu krajiny prispela aj občianska vojna. Celé hospodárstvo a všetka výroba za zrútili, cesty sú neudržiavané, vodovody zničené a elektrická sieť rozrušená. V dôsledku toho sa elektrina dodáva do hôr, kde je v zime meter snehu a teplota pod mínus 20°, len dve hodiny denne. Voda a zelenina sú plné choroboplodných zárodkov. V lete vidie_ania užívajú ako palivo sušený trus, zberajú na brehoch riek naplavené drevo a najímajú kamióny, s ktorými chodia do nadmorskej výšky 3.000 m dobývať uhlie - lebo to je ináč pridrahé, 10 dolárov za tonu.

Možno, že bude mať mimoriadny význam tadžická národnostná otázka. Debatoval som o tom s jedným profesorom univerzity v Dušanbe [univerzita v Dušanbe, vtedy Stalinabade, bola založená v r. 1948, Akadémia vied v r. 1951 - pozn. Bulletin] a s Tadžikmi z Uzbekistanu. Keď sa v roku 1924 vytvárali v Strednej Ázii [sovietske] republiky, bola hranica medzi Uzbekistanom, Kirgizskom a Kazachstanom vytrasovaná akosi čudne: v každej z nich boli

národnostné menšiny na každej strane hraníc. V Uzbekistane bola príslušná komisia zložená z Uzbekov a Tadžikov. Tadžici, ktorí boli pôvodom zo Samarkandu a Buchary, dosť prekvapivo si nežiadali pre seba zvrchovanosť. Spomenutý profesor to považuje za ich ozajstnú zradu, vraj možno boli pod tlakom vtedajšieho panturkismu. Ja by som sa skôr chýlil k názoru, že vtedy ešte nebolo žiadne napätie medzi Uzbekmi a Tadžikmi. Nakoniec bol vytvorený autonómny región Tadžikistan [tj. Tadžická ASSR ako súčasť UzSSR, pozn. Bulletin], oddelený od [tadžických] historických centier Samarkandu a Buchary, ale (čo bolo menšie zlo) ako integrálna súčasť Uzbekistanu. V roku 1929 Stalin premenil Tadžikistan v republiku síce samostatnú [tj. Tadžickú SSR], ale nie životaschopnú. Chcel totiž ukázať Tadžikom v susednom Afganistane, že by mohli mať spoločnú tadžickú vlasť, a dúfal, že si budú žiadať pripojenie. (Napríklad Massúd bol tiež Tadžik.)

Dnes sa teda všetky veľké tadžické mestá - Samarkand, Buchara, Chiva, Andičan - ocitli v Uzbekistane. Tadžici pripomínajú, že tam boli skôr ako Uzbeci, ktorí tam prišli len v 14. storočí. Naozaj sa v Buchare a Samarkande stále ešte hovorí prevažne po tadžicky, aj keď sa obyvatelia označujú za Uzbekov. V okolitých dedinách sú ľudia menej opatrní a povedia vám: nie, nie, my sme Tadžici, ale hovoríme tiež po uzbecky. Obidve populácie žijú spolu, ale každý vie, kto je Tadžik a kto Uzbek. Je len veľmi málo zmiešaných sobášov. Zdá sa, že v čase delenia medzi Tadžikistan a Uzbekistan uzbecká moc naozaj vykonávala nátlak na Tadžikov: ak sa považujete za Tadžikov, choďte do Tadžikistanu. Pretože v Tadžikistane nie je čo jesť, väťšina sa vyhlásila za Uzbekov.

Tieto tvrdenia treba brať s rezervou, lebo populácie a jazyky sa sčasti pomiešali. Je ale dôležité uvedomovať si, že existujú tadžické nároky. Tadžici hovoria: v Tadžikistane zostali len horské dediny, krajina naprosto neschopná života, zvlášť dnes po zrútení Sovietskeho zväzu. V Tadžikistane naozaj nie je žiadne veľké mesto, s výnimkou Dušanbe, ktoré je bývalou trhovou dedinou (tak isto ako Taškent, hlavné mesto Uzbekistanu). Spomenutý tadžický profesor mi napokon tiež povedal, že by sa radšej chcel vrátiť k federácii národov Strednej Ázie.

V Tadžikistane už nie sú žiadne poľnohospodárske stroje; nie sú mláťačky na obilie, sovietske kamióny sa stratili spolu s Rusmi. Na mlátenie obilia sa používajú gáple, do ktorých sa zapriahajú voly, alebo sa zrno jednoducho rozprestrie na cestu a prácu urobia kamióny a vozy.

V Kirgizsku kedysi premiestňovali jurty po horských pastvinách na chrbátoch tiav, lebo pastieri boli napolo kočovní. V sovietskej epoche užívali kamióny. Teraz je benzín a olej príliš drahý, a tak prestali chodiť na pastviny - a pomaly sa vracajú k ťavám...

Ale vedľa nich chodia po cestách celej Strednej Ázie desiatky kamiónov s nákladom starého železa do Číny. Čína recykluje sovietske staré železo. Je to strojový park zo zrušených tovární predaný na šrot.

Vždy, keď som mal možnosť hovoriť v Strednej Ázii s ľuďmi, každý mi povedal to isté: Predtým tu boli samozrejme represie, deportácie (ľudia o tom čosi vedia, lebo Uzbekistan bola krajina, kam sa posielalo do vyhnanstva)... ale napriek tomu je nepochybné, že sa žilo lepšie. Soviety bola dobrá vec. Nikde po celej Strednej Ázii som nestretol nikoho - ani intelektuálov, ani robotníkov, ani vidie_anov - kto by mi nepovedal: predtým sa žilo lepšie, mali by sme sa vrátiť k sovietskemu systému bez represií. A to isté som zaznamenal i v Rusku a na Ukrajine.

T. R.

domů