FRANCIE: BITVA O CPE

Francúzsko: Bitka o CPE a čo ďalej?

K súčasným udalostiam vo Francúzsku predkladáme na úvod komentár (písaný zároveň ako príspevok do diskusie, ktorú sme začali v minulom čísle Úvahou Josefa Daněka), ďalej všeobecnú informáciu z obežníka IV. Internacionály, ktorej autorom je Christel Keiser, niekoľko výňatkov z letákov francúzskej Strany pracujúcich a na záver úvodník Daniela Glucksteina z najnovšieho čísla listu Informations ouvričres (z 30. marca 2006).


Čo sa tým Francúzom nepáči?

Časť slovenskej tlače zlovoľne skresľuje súčasné protesty mladých vo Francúzsku, podporované početnými odborovými organizáciami všetkých politických tendencií a rôznych odvetví, ktoré sa stavajú na odpor proti úpravám pracovného práva diktovaným z Bruselu. Tieto chystané opatrenia bezprostredne ohrozujú budúcnosť každého mladého človeka, pokiaľ nie je práve potomkom najbohatšej spoločenskej vrstvy a chystá sa po dokončení štúdia nastúpiť do pracovného pomeru. Podstatou plánu, o ktorý sa bojovalo na zhromaždeniach univerzít, potom na uliciach, na rokovaniach medzi odbormi rôznych smerov a odvetví a teraz už aj v parlamente a prezidentskom paláci, je taká úprava zákonníka práce, podľa ktorej by všetky pracovné pomery pre mladých do 26 rokov boli po dva roky kedykoľvek zrušiteľné zamestnávateľom i bez udania dôvodov. S ohľadom na to, že majitelia bytov vo Francúzsku bežne vyžadujú na uzavretie nájomnej zmluvy záruku zamestnávateľa, znamenal by tento nový asociálny projekt pre mnohého mladého človeka aj ohrozenie možnosti samostatne bývať - čo sa, pravda, netýka tých, ktorým mohli už vopred byty kúpiť rodičia. Z hľadiska odborov (napríklad kovorobotníkov) je celý projekt len ďalší prielom v múre, podkop zákonníka práce ako výsledku stáročného zápasu pracujúceho ľudu. Aké vyhliadky by mala solidárna akcia kolektívu pracujúcich na obranu ktorejkoľvek ich vymoženosti, keby na pracovisku boli noví pracovníci bez sociálnej ochrany, akú majú tí ostatní? Je tak ťažké predstaviť si dôsledky?

Slovenská tlač všetky tieto okolnosti zatláča do pozadia a hovorí o “protestoch proti vládnemu plánu boja proti nezamestnanosti”. Tak naozaj francúzska vláda projekt CPE aj označuje. Ide len o tú podstatu: komu sa nepáči byť nezamestnaným, má sa zriecť všetkých súčasných práv a záruk a vydať sa napospas svojvôli zamestnávateľa bez akéhokoľvek zaistenia. To je ten sociálny ideál neoliberalizmu, proti ktorému sa francúzski pracujúci búria - v mene budúcnosti i svojej, i tých ešte ošialených z Východu, ba i tých stamodtiaľ, ktorí čakajú za bučkom na svojich troch vrškoch.

Ešte zreteľnejšia je snaha nenápadne podsunúť čitateľovi stotožnenie masových, organizovaných a pokojných sociálnych protestov s vandalskými činmi. Síce sa výslovne nenapíše, že študenti (resp. odborári) sú páchateľmi vandalských činov, ale tiež sa nič nenapíše napr. o tom, že sám minister vnútra (ktorý sa ináč veľmi usiluje vytvoriť si imidž tvrdého muža) výslovne vyhlásil, že polícia uznáva svoju povinnosť chrániť manifestantov proti vandalom a ich násiliu - ktorého obeťou sa stávajú nielen autá a výlohy, ale, čo je oveľa smutnejšie, aj dobrovoľníci študentskej a odborovej poriadkovej služby.

Ale čo je táto fištrónska manipulácia proti arogancii profesionálnych klamárov českých? Na správach českého Seznamu som si prečítal lož “na plný úväzok”, že 28. 3. sa vraj na parížskom Námestí Republiky stretli demoštrujúci študenti s políciou. Na to potom nadviazala internetová “debata” najhoršej českej zberby, ovplyvnenej presne v tom smere, ako si manipulátori žiadali: bolo by treba porátať sa so “socialistami”, ani nehovoriac o Francúzsku ako hanbe Európy...

Tých, pre ktorých sloboda tlače znamená nezávislosť na pravde, podkladanie sa chlebodarcovi a súťaž Čechov so Slovákmi o to, kto bude väťším servilom Bruselu, presviedčať nemienime, natoľko naivní nie sme. Konzumentom klamstiev z oficiálnej tlače odporúčame zamyslieť sa nad rôznym chápaním slobody tlače - a napokon i zákonnej ochrany proti urážke národa a presvedčenia. Ale máme pred sebou problémy vážnejšie.

Ten prvý musíme tentoraz ponechať bokom, hoci je najvážnejší: máme tu v Európe jednak národ, ktorý vytýčil ideu ľudských a občianskych práv, neprestajne ju rozširuje a hodlá na svojom po_atí trvať. Ďalej tu máme aj spoločenstvá, ktoré si tiež nárokujú, aby boli označované ako národy, ale ešte úplne nevyrástli z tisícročného poddanského dereša, prípadne z veľkej potreby mať utláčateľa (príp. údajného), lebo to ich zbavuje nepríjemnej spoluzodpovednosti za stav sveta a vždy ponúka výhovorku. Ako toto skľbiť? O tomto probléme sa (verejne) nehovorí a nepíše - z taktu voči tým ešte nie celkom dospelým. Bol som už pred rokmi svedkom, že si s ním lámali hlavu napr. francúzski železničiari bojujúci za zachovanie verejných služieb a čudujúci sa, že ich nik nenasleduje; a tiež elektrikári, argumentujúci, že rovnosť cien elektrického prúdu po celom národnom území je vymoženosťou Veľkej revolúcie - totiž jej hesla Rovnosti. V tom istom čase českí teoretici disidentského pôvodu písali úvahy na tému nereálnosti a neuskutočniteľnosti hesla Rovnosti, ak by sa ňou mala myslieť rovnosť sociálna. Dnes ich dedičia rozoberajú príčiny malého nadšenia Francúzov pre Európu, a spomenutá zberba z diskusného fóra Seznamu je pyšná na prevahu našincov.

Sociálny problém prvej triedy sú aj tí vandali. O čom sa nehovorí, lebo všetci sú posadnutí aktuálnosťou: padne vláda, a či nie? Ale za tým je dôvod ešte iný: nehovorme radšej o medveďovi, mohli by sme ho privolať. Podľa policajných správ sú to tí istí, ktorí už vlani na jeseň vniesli násilie do ulíc na chudobných predmestiach. Od času tejto vážnej výstrahy neurobil nikto nič. Nikto totiž nevie, čo s tým. Zato určité spomienky zídu na um mnohému. Odkiaľ prišla základná masa napríklad SA-manov alebo milícií Chomejního? Vo všetkých podobných prípadoch tvorila sociálnu základňu vrstva deklasovaná civilizačnou krízou. Z desiatok prípadov toho istého typu na všetkých poludníkoch vidno, že je to faktor, ktorý predstavuje životné ohrozenie politickej demokracie.

Je to až tak ťažké, predstaviť si beznádej vylúčených, navždy a vo všetkom marginalizovaných, všetkým nežiadúcich a trápených i pocitom vlastnej menejcennosti? Nerobme si ilúziu, že problém by bol “ľahko” riešiteľný, keby sa im napokon predsa len ušla práca (čo je absolútne nereálne za dnešných pomerov panovania zákona maximálneho zisku a podľa zisku hodnotenej “prosperity”)! žiadajú si ju naozaj? Nezabúdajme, že aj práca je dnes odcudzená, a teda i ona sama schopná vyvolať vandalské reakcie. (Mimochodom: verí snáď niekto, že tradičné náboženstvo dávajúce človekovi zmysel jeho života v práci pre blížnych, sa dá nejako uplatniť v aplikácii na “prácu”, tj. zamestnanie, ktorého obsahom je šou-byznis, reklama, špekulácia, atď. atď.? Koľko ľudí má ešte privilégium vykonávať zamestnanie iné ako tohoto druhu?)

Pocit odcudzenia, vylúčenia, beznádeje a zloby sa dá najľahšie uvoľniť ničením, a to je ešte šťastie - lebo ináč dozreje v nenávisť proti všetkým, kto sú právom či neprávom považovaní za privilegovaných. Videl som v reportáži, s akou zúrivou nenávisťou bili vydedenci z predmestí študentov - tých, čo sú z ich pohľadu privilegovaní. Každý si mohol všimnúť, ako táto krutosť kontrastuje s profesionálnou rutinou zakročujúcich strážcov poriadku. Je to tá istá nenávisť, akú môžeme cítiť z historických filmových záberov z nemeckých miest na počiatku tridsiatych rokov; my starí si ešte pamätáme hrôzu zo zúrivého miliónového davu, ktorý vyhnala do ulíc šachova amerikanizácia tradičnej iránskej spoločnosti. To, čo “chýba” v našom (súčasnom francúzskom) prípade, sú dve veci: Po prvé ten Adolf, ktorý by ich zjednotil s pomocou ideológie založenej na ľahko zrozumiteľných sloganoch definujúcich predovšetkým nepriateľa (každému známeho a blízkeho, najlepšie v tej istej ulici bývajúceho), a po druhé spolupráca (a nie prenasledovanie) zo strany polície (celého štátneho aparátu).

Za ideológiu pre toto použitie sa už ušlo hocičo: národovectvo, socializmus, kresťanstvo, islám - a samozrejme rasizmus; najviac sa osvedčila dobre vypočítaná mixtúra. Napočudovanie ešte nebola využitá ideológia tvrdých lak_ov, hoci práve tá je schopná najlepšie osloviť zakomplexovaných. Myslím, že to je hudba budúcnosti, veď už sa na tom pracuje: ešte pred nedávnom by bolo hanba a škandál, keby sa vzdelaný človek verejne vyslovil v duchu bezohľadného individualizmu; individualizmus sa vždy spájal s pojmom svedomia, dnes sa na toto miesto dosadil úspech. Taká je uznávaná norma! Vyznamenávané osoby (teda príklad predkladaný na nasledovanie) to stavajú na odiv. Skoro sa im to vráti, odkiaľ to, zaslepenci, neočakávajú. Vandali z devastovaných predmestí im ukážu, kto má bicepsy najlepšie namasírované, neunavené od práce.

Pokiaľ ide o druhú chýbajúcu zatiaľ podmienku, spoluprácu štátneho aparátu, najlepšie ju (tak ako už v klasických prípadoch) zaistí “demokratické” uchopenie moci prostredníctvom volieb; dnes to môže byť oveľa ľahšie, lebo tie sa medzitým už stali naprostou formalitou a stratili v očiach ľudu akýkoľvek zmysel. Takisto ako mnohé iné a stále početnejšie inštitúcie politickej demokracie sa odcudzili aj ľudu aj svojmu pôvodnému zmyslu: každý vidí, že na ich zachovaní by dnes mal ľud neporovnateľne menší záujem než v rokoch 30. (kedy sa v mnohých prípodoch ukázal ako nedostatočný). Len vďaka tomuto odcudzeniu a nezáujmu bol v USA zvolený Bush (za ktorého sa každý kultivovaný Američan hanbí) a v Poľsku dosiahli rekord 50% neúčasti vo voľbách (čo je ináč sama o sebe okolnosť, nad ktorou by si teoretici demokracie z 19. storočia zúfali).

Dodajme ešte, že v ohľade pokladnice týchto skúseností a ponúkajúcich sa možností nijako nezaostávame za druhými, a tiež nie sme len tak obyčajní troškári. Odkiaľ sa to rekrútovali tí chlapci v čiernych uniformách s dvojkrížom či bielym orlom, čo tak statočne strihali fúzy židom? Nemali náhodou spoločné sociálne pozadie s tými, ktorých sme tu spomínali, v odpriemyselnení Slovenska, ku ktorému došlo po vzniku Prvej ČSR - v mene kapitalistickej racionalizácie a efektívnosti výroby, teda toho istého boha, ktorému sa klaňal aj šach a pred ktorým dnes prosternuje Brusel ?!! A čo sa týka perspektív, mnohí pozorovatelia z celého sveta už konštatovali, že je málo krajín tak nabitých rasizmom v naprimitívnejšej podobe, ako je súčasná ČR; máme dostatok Cigánov i “rákosníkov” optimálne súcich na skonkrétnenie imidžu nepriateľa, prapríčiny spoločenského zla. Máme spoločnosť letargie, ľahostajnosti a takmer naprostého nezáujmu o demokratické inštitúcie. A máme predsa aj svoju hrdosť (hoci iným sa vidí ako zvrátená): pozeráme sa povýšene na tých Francúzov, ktorým sa stále niečo nepáči, ktorým sa nechce ani robiť ani držať hubu a krok... A máme samozrejme aj tých skvelých novinárov - a tú nimi šlachtenú zberbu z internetovej diskusie.

(Chcel som tým samozrejme povedať i to, čo som nepovedal a čo je určené ako provokácia súdruhom, pre ktorých je efektívnosť výroby jej jediným alebo prinajmenšom hlavným kritériom; súdim totiž, že v niektorých historických situáciách nie je efektívnosť ani jedinou ani prvou náležitosťou výroby. Život má rád paradoxy: spôsobilosť povzniesť sa nad hľadisko ekonomickej efektívnosti výroby je niekedy dokonca aj predpokladom jej zachovania, ako súčasti civilizácie. Poznám niekoľko takých historických situácií, jedna z nich sa dramaticky rozohráva pred našimi očami. Otázka pre našu diskusiu.)

Jan Tesař

domů